stránky
kontaktný formulár
počítadlo prístupov
online: 32
dnes: 373
týždeň: 2001
celkom: 3523256
dnes: 373
týždeň: 2001
celkom: 3523256
Ako meditovať
Sychravé ráno - AI
Sychravé ráno, okná zahmlené dychom mesta a v hlave dozvuky sna, ktorý bol príliš živý na to, aby bol len ilúziou. Tu je tvoje ranné prebudenie do mystéria:
Keď sa Marek prebudil, prvé, čo pocítil, nebol chlad, ale absolútne ticho. Nebolo to ticho spiaceho domu, ale ticho vákuové, akoby svet vonku niekto vypol jedným spínačom.
Natiahol ruku k nočnému stolíku, aby nahmatal telefón, ale jeho prsty prešli cez drevo ako cez hustý dym. Trhlo ním. Prudko si sadol a pozrel sa na svoje ruky. Boli polopriesvitné, strieborné ako ranná hmla.
Rozhliadol sa. Jeho spálňa vyzerala rovnako, a predsa bola iná:
• Farby: Všetko bolo v odtieňoch oceľovej sivej. Žiadna červená deka, žiadne žlté svetlo lampy.
• Čas: Budík na stene ukazoval 03:33. Sekundová ručička sa nehýbala, len sa triasla na mieste, akoby narážala do neviditeľnej steny.
• Posteľ: Marek sa pozrel vedľa seba. Pod paplónom niekto ležal. Bol to on sám. Jeho fyzické telo pokojne dýchalo, zatiaľ čo jeho vedomie sa vznášalo pár centimetrov nad matracom.
„Ešte máš minútu,“ ozval sa hlas, ktorý znel ako šušťanie suchého lístia.
V rohu miestnosti stala postava v dlhom tmavom kabáte. Nemala tvár, len prázdny priestor tam, kde by mali byť oči. V rukách držala staré vreckové hodinky – presne také, aké Marek zdedil po starom otcovi.
„Minútu na čo?“ vykríkol Marek, no jeho hlas neprodukoval zvuk, len jemné vlnenie vzduchu.
„Na to, aby si si spomenul, čo si včera večer nechal v tom medailóne,“ odvetila postava. „Ak sa vrátiš do tela bez tej spomienky, tvoja duša zostane tu. V zamrznutej tretine noci.“
Marek si zúfalo začal premietať včerajšok. Cesta zo starožitníctva... dážď... kovový cvakot medailónu, ktorý našiel v zásuvke po dedovi. Spomenul si, ako doň vložil malý lístok s jediným slovom. Slovom, ktoré nikdy nikomu nepovedal.
„Pravda!“ vydýchol Marek v duchu.
V tom momente postava v rohu prikývla. Hodinky v jej ruke nahlas cvakli a sekundová ručička na stene sa pohla. 03:34.
Marek sa strhol. Tentoraz jeho prsty narazili do tvrdého dreva nočného stolíka. Lapal po dychu, telo mal zaliate potom. Izba bola plná farieb, ranné slnko sa predieralo cez žalúzie.
S trasúcimi sa rukami otvoril zásuvku. Medailón tam bol. Keď ho otvoril, lístok vnútri bol prázdny. Ale na jeho dlani, presne tam, kde sa ho v sne dotklo ticho, zostala malá snehová vločka, ktorá sa nerozpúšťala ani v teple izby.
Sychravé ráno, okná zahmlené dychom mesta a v hlave dozvuky sna, ktorý bol príliš živý na to, aby bol len ilúziou. Tu je tvoje ranné prebudenie do mystéria:
Keď sa Marek prebudil, prvé, čo pocítil, nebol chlad, ale absolútne ticho. Nebolo to ticho spiaceho domu, ale ticho vákuové, akoby svet vonku niekto vypol jedným spínačom.
Natiahol ruku k nočnému stolíku, aby nahmatal telefón, ale jeho prsty prešli cez drevo ako cez hustý dym. Trhlo ním. Prudko si sadol a pozrel sa na svoje ruky. Boli polopriesvitné, strieborné ako ranná hmla.
Rozhliadol sa. Jeho spálňa vyzerala rovnako, a predsa bola iná:
• Farby: Všetko bolo v odtieňoch oceľovej sivej. Žiadna červená deka, žiadne žlté svetlo lampy.
• Čas: Budík na stene ukazoval 03:33. Sekundová ručička sa nehýbala, len sa triasla na mieste, akoby narážala do neviditeľnej steny.
• Posteľ: Marek sa pozrel vedľa seba. Pod paplónom niekto ležal. Bol to on sám. Jeho fyzické telo pokojne dýchalo, zatiaľ čo jeho vedomie sa vznášalo pár centimetrov nad matracom.
„Ešte máš minútu,“ ozval sa hlas, ktorý znel ako šušťanie suchého lístia.
V rohu miestnosti stala postava v dlhom tmavom kabáte. Nemala tvár, len prázdny priestor tam, kde by mali byť oči. V rukách držala staré vreckové hodinky – presne také, aké Marek zdedil po starom otcovi.
„Minútu na čo?“ vykríkol Marek, no jeho hlas neprodukoval zvuk, len jemné vlnenie vzduchu.
„Na to, aby si si spomenul, čo si včera večer nechal v tom medailóne,“ odvetila postava. „Ak sa vrátiš do tela bez tej spomienky, tvoja duša zostane tu. V zamrznutej tretine noci.“
Marek si zúfalo začal premietať včerajšok. Cesta zo starožitníctva... dážď... kovový cvakot medailónu, ktorý našiel v zásuvke po dedovi. Spomenul si, ako doň vložil malý lístok s jediným slovom. Slovom, ktoré nikdy nikomu nepovedal.
„Pravda!“ vydýchol Marek v duchu.
V tom momente postava v rohu prikývla. Hodinky v jej ruke nahlas cvakli a sekundová ručička na stene sa pohla. 03:34.
Marek sa strhol. Tentoraz jeho prsty narazili do tvrdého dreva nočného stolíka. Lapal po dychu, telo mal zaliate potom. Izba bola plná farieb, ranné slnko sa predieralo cez žalúzie.
S trasúcimi sa rukami otvoril zásuvku. Medailón tam bol. Keď ho otvoril, lístok vnútri bol prázdny. Ale na jeho dlani, presne tam, kde sa ho v sne dotklo ticho, zostala malá snehová vločka, ktorá sa nerozpúšťala ani v teple izby.
Marek cítil, ako mu posledné teplo z vločky pulzuje v končekoch prstov. Pozrel sa na Luciu – jej tvár bola uviaznutá v momente úžasu, zreničky nehybné, v rukách stále zvierala lupu, akoby chcela zachytiť pravdu, ktorá jej teraz unikala.
Ak by svetlo odovzdal dievčaťu v červenom, Lucia by tu zostala ako živý pamätník tejto sekundy. Krásna, ale mŕtva socha v prázdnom čase.
„Rovnováha nemusí byť obeťou,“ povedal Marek, hoci jeho hlas znel v tom tichu ako praskanie ľadu. „Povedal si, že medailón sa otvára dychom toho, kto ho stratil. Ale ja som ho nenašiel. On si našiel mňa.“
Marek neurobil to, čo postava v kabáte čakala. Miesto toho, aby vločku položil na otvorenú dlaň dievčaťa, pritlačil si ju k vlastnej hrudi, priamo na miesto, kde pod kožou tĺklo jeho srdce.
V tom momente sa stalo niečo nečakané:
• Prasknutie bariéry: Svetlo vločky nezaniklo, ale rozlialo sa Marekovi do žíl. Jeho strieborná, priesvitná koža začala nadobúdať farbu krvi.
• Zdieľaný dych: Marek schmatol Luciu za ruku a druhou rukou sa dotkol dievčaťa v červenom. Vytvoril most.
• Výbuch času: Všetka tá nahromadená energia zamrznutých minút sa uvoľnila v jedinom mohutnom pulze.
Postava v kabáte urobila krok späť, jej vreckové hodinky sa rozleteli na tisíc ozubených koliesok. „Toto nebolo v pláne,“ zašumel jej hlas, ktorý sa už strácal v hučaní vetra.
Prudký náraz vzduchu Mareka takmer zrazil na kolená. Zrazu do jeho uší udrel zvuk staničného hlásenia, pískanie brzdných systémov a krik davu. Čas sa rozbehol takou silou, že sa mu zatočila hlava.
„Marek! Pozri!“ vykríkla Lucia. Už nebola sochou. Stála vedľa neho, dychčala a triasla sa.
Pozreli sa na koľaj číslo štyri. Žiadny čierny vlak tam nebol. Stál tam len obyčajný prímestský spoj, z ktorého vystupovali unavení cestujúci. Dievča v červenom kabáte však videli – kráčala smerom k východu, no už nepôsobila ako prízrak. Na krku jej chýbal medailón.
Marek si siahol do vrecka. Medailón tam stále bol, ale bol otvorený. Vnútri už nebol prázdny lístok. Bol tam drobný, živý kvet jazmínu, ktorý napriek februárovému chladu nezvädol.
„Kam odišla?“ spýtala sa Lucia a hľadela na miznúci červený kabát v dave.
„Domov,“ odvetil Marek. „A my tiež.“
Keď sa v ten večer Marek pozrel do zrkadla, všimol si malú zmenu. V jeho očiach, hlboko v zreničkách, zostal drobný biely bod. Malá hviezdička, ktorá nikdy nezmizne.
Lucia mu v ten večer poslala správu: „Marek, tie hodinky na stanici... Všimol si si to? Všetky sa na jednu sekundu zastavili presne o 14:15. V celom meste.“
Marek neodpovedal. Sedel v tme a v ruke držal otvorený medailón. Vedel, že toto nebol koniec, ale len začiatok. Pretože postava v kabáte mu pred zmiznutím nechala v dlani jedno z tých malých ozubených koliesok z rozbitých hodiniek.
A to koliesko sa stále točilo. Proti smeru hodinových ručičiek
To malé ozubené koliesko v Marekovej dlani vibrovalo takou silou, až mu mravčilo v celom predlaktí. Bolo studené a matné, no keď sa naň pozrel lepšie, videl, že do kovu sú vrytým písmom vyznačené súradnice a jedno jediné meno: „Chronos-1“.
Marek vedel, že Lucia neprestane pátrať. Stretli sa v jej reštaurátorskej dielni, obklopení torzami barokových anjelov a rozobratými strojčekmi starých hodín. Lucia položila koliesko pod mikroskop.
„Marek, toto nie je kov,“ vydýchla. „Je to skamenený zvuk. Pozri sa na tie zuby – nie sú brúsené, sú tvarované frekvenciou.“
Súradnice ich zaviedli do opustenej budovy starého observatória na kraji mesta. Miesto, ktoré malo sledovať hviezdy, teraz pôsobilo, akoby samo prepadlo cez trhlinu v čase. Keď Marek vstúpil do hlavnej sály, koliesko v jeho vrecku sa rozžeravilo.
Uprostred miestnosti stál obrovský mechanizmus, ktorý pripomínal planetárium, ale namiesto planét na ňom viseli stovky presýpacích hodín. Všetky boli zastavené.
V tieni pod kupolou sedel muž. Bol starý, jeho pokožka pripomínala pergamen a vlasy mal biele ako sneh z Marekovho sna. Bol to ten istý muž z nástupišťa, ale teraz bez kabáta, v obyčajnej vete so stopami od oleja.
„Prišli ste neskoro,“ povedal bez toho, aby zdvihol zrak od práce. „Alebo možno príliš skoro. V tomto dome sa to ťažko rozoznáva.“
„Čo je toto za miesto?“ spýtal sa Marek a stisol medailón v ruke.
„Toto je skladisko ukradnutých sekúnd,“ vysvetlil muž. „Viete, koľko času ľudia stratia len tak? Čakaním v rade, bezcieľnym pozeraním do prázdna, nenávisťou? Ja tie sekundy zbieram. Čistím ich. A vraciam tam, kde sú potrebné.“
Starec sa konečne pozrel na Mareka. Jeho oči boli ako dve sklenené guľôčky, v ktorých sa odrážal celý vesmír.
„To dievča v červenom kabáte... to nebola tvoja spomienka, Marek. To bola tvoja budúca dcéra. Zachránil si ju tým, že si prepojil prítomnosť s minulosťou. Ale teraz mi dlhuješ čas.“
Lucia podišla k jedným presýpacím hodinám a prstom sa dotkla skla. „Čo od neho chcete?“
„Maličkosť,“ usmial sa starec. „Potrebujem, aby ste to koliesko vložili do hlavného stroja. Ak to urobíte, čas sa v meste znova zosynchronizuje. Ak nie, zajtrajšok nikdy nenastane. Zostanete uväznení v tomto dni navždy.“
Marek podišiel k stroju. Videl presné miesto, kde koliesko chýbalo. Ale keď sa pozrel do vnútra mechanizmu, uvidel tam niečo desivé. Srdcom toho stroja bol druhý medailón, presne taký istý, aký mal on.
Pochopil, že ak vloží koliesko, uzavrie kruh. Stane sa novým správcom tohto miesta. Starec bude môcť konečne zomrieť a Marek zaujme jeho miesto – bude sledovať svet cez sklo observatória, zbierať stratené sekundy a čakať na niekoho, kto ho o sto rokov vystrieda.
Marek sa pozrel na Luciu. V jej očiach videl strach, ale aj odhodlanie.
„Lucia, pamätáš si, čo si povedala o tom zvuku?“ pošepkal.
Marek nevložil koliesko do stroja. Namiesto toho ho prudko hodil o kamennú podlahu.
Zaznel tón, tak čistý a vysoký, že Lucii a Marekovi začala z uší stekať krv. Stroje v miestnosti sa začali nekontrolovateľne krútiť. Starec vykríkol, ale nebol to výkrik bolesti – bol to smiech.
Miestnosť zalialo biele svetlo. Keď Marek znova otvoril oči, sedel v bistre na rohu. Pred ním dymila káva. Oproti nemu sedela Lucia a listovala v časopise.
„Povedal si niečo?“ opýtala sa a usmiala sa naňho.
Marek si siahol do vrecka. Medailón tam nebol. Súradnice v hlave zmizli. Všetko pôsobilo normálne.
Až kým sa nepozrel na hodiny nad barom. Ručičky sa hýbali správne. Ale na Marekovej ruke, presne na mieste, kde predtým držal to koliesko, svietilo tetovanie malého ozubeného kolieska, ktoré sa pod kožou pomaly otáčalo.
Svet bol zachránený. Ale Marek už nikdy nebude patriť len do jedného času
Keď sa Marek prebudil, prvé, čo pocítil, nebol chlad, ale absolútne ticho. Nebolo to ticho spiaceho domu, ale ticho vákuové, akoby svet vonku niekto vypol jedným spínačom.
Natiahol ruku k nočnému stolíku, aby nahmatal telefón, ale jeho prsty prešli cez drevo ako cez hustý dym. Trhlo ním. Prudko si sadol a pozrel sa na svoje ruky. Boli polopriesvitné, strieborné ako ranná hmla.
Rozhliadol sa. Jeho spálňa vyzerala rovnako, a predsa bola iná:
• Farby: Všetko bolo v odtieňoch oceľovej sivej. Žiadna červená deka, žiadne žlté svetlo lampy.
• Čas: Budík na stene ukazoval 03:33. Sekundová ručička sa nehýbala, len sa triasla na mieste, akoby narážala do neviditeľnej steny.
• Posteľ: Marek sa pozrel vedľa seba. Pod paplónom niekto ležal. Bol to on sám. Jeho fyzické telo pokojne dýchalo, zatiaľ čo jeho vedomie sa vznášalo pár centimetrov nad matracom.
„Ešte máš minútu,“ ozval sa hlas, ktorý znel ako šušťanie suchého lístia.
V rohu miestnosti stala postava v dlhom tmavom kabáte. Nemala tvár, len prázdny priestor tam, kde by mali byť oči. V rukách držala staré vreckové hodinky – presne také, aké Marek zdedil po starom otcovi.
„Minútu na čo?“ vykríkol Marek, no jeho hlas neprodukoval zvuk, len jemné vlnenie vzduchu.
„Na to, aby si si spomenul, čo si včera večer nechal v tom medailóne,“ odvetila postava. „Ak sa vrátiš do tela bez tej spomienky, tvoja duša zostane tu. V zamrznutej tretine noci.“
Marek si zúfalo začal premietať včerajšok. Cesta zo starožitníctva... dážď... kovový cvakot medailónu, ktorý našiel v zásuvke po dedovi. Spomenul si, ako doň vložil malý lístok s jediným slovom. Slovom, ktoré nikdy nikomu nepovedal.
„Pravda!“ vydýchol Marek v duchu.
V tom momente postava v rohu prikývla. Hodinky v jej ruke nahlas cvakli a sekundová ručička na stene sa pohla. 03:34.
Marek sa strhol. Tentoraz jeho prsty narazili do tvrdého dreva nočného stolíka. Lapal po dychu, telo mal zaliate potom. Izba bola plná farieb, ranné slnko sa predieralo cez žalúzie.
S trasúcimi sa rukami otvoril zásuvku. Medailón tam bol. Keď ho otvoril, lístok vnútri bol prázdny. Ale na jeho dlani, presne tam, kde sa ho v sne dotklo ticho, zostala malá snehová vločka, ktorá sa nerozpúšťala ani v teple izby.
Sychravé ráno, okná zahmlené dychom mesta a v hlave dozvuky sna, ktorý bol príliš živý na to, aby bol len ilúziou. Tu je tvoje ranné prebudenie do mystéria:
Keď sa Marek prebudil, prvé, čo pocítil, nebol chlad, ale absolútne ticho. Nebolo to ticho spiaceho domu, ale ticho vákuové, akoby svet vonku niekto vypol jedným spínačom.
Natiahol ruku k nočnému stolíku, aby nahmatal telefón, ale jeho prsty prešli cez drevo ako cez hustý dym. Trhlo ním. Prudko si sadol a pozrel sa na svoje ruky. Boli polopriesvitné, strieborné ako ranná hmla.
Rozhliadol sa. Jeho spálňa vyzerala rovnako, a predsa bola iná:
• Farby: Všetko bolo v odtieňoch oceľovej sivej. Žiadna červená deka, žiadne žlté svetlo lampy.
• Čas: Budík na stene ukazoval 03:33. Sekundová ručička sa nehýbala, len sa triasla na mieste, akoby narážala do neviditeľnej steny.
• Posteľ: Marek sa pozrel vedľa seba. Pod paplónom niekto ležal. Bol to on sám. Jeho fyzické telo pokojne dýchalo, zatiaľ čo jeho vedomie sa vznášalo pár centimetrov nad matracom.
„Ešte máš minútu,“ ozval sa hlas, ktorý znel ako šušťanie suchého lístia.
V rohu miestnosti stala postava v dlhom tmavom kabáte. Nemala tvár, len prázdny priestor tam, kde by mali byť oči. V rukách držala staré vreckové hodinky – presne také, aké Marek zdedil po starom otcovi.
„Minútu na čo?“ vykríkol Marek, no jeho hlas neprodukoval zvuk, len jemné vlnenie vzduchu.
„Na to, aby si si spomenul, čo si včera večer nechal v tom medailóne,“ odvetila postava. „Ak sa vrátiš do tela bez tej spomienky, tvoja duša zostane tu. V zamrznutej tretine noci.“
Marek si zúfalo začal premietať včerajšok. Cesta zo starožitníctva... dážď... kovový cvakot medailónu, ktorý našiel v zásuvke po dedovi. Spomenul si, ako doň vložil malý lístok s jediným slovom. Slovom, ktoré nikdy nikomu nepovedal.
„Pravda!“ vydýchol Marek v duchu.
V tom momente postava v rohu prikývla. Hodinky v jej ruke nahlas cvakli a sekundová ručička na stene sa pohla. 03:34.
Marek sa strhol. Tentoraz jeho prsty narazili do tvrdého dreva nočného stolíka. Lapal po dychu, telo mal zaliate potom. Izba bola plná farieb, ranné slnko sa predieralo cez žalúzie.
S trasúcimi sa rukami otvoril zásuvku. Medailón tam bol. Keď ho otvoril, lístok vnútri bol prázdny. Ale na jeho dlani, presne tam, kde sa ho v sne dotklo ticho, zostala malá snehová vločka, ktorá sa nerozpúšťala ani v teple izby.
Marek cítil, ako mu posledné teplo z vločky pulzuje v končekoch prstov. Pozrel sa na Luciu – jej tvár bola uviaznutá v momente úžasu, zreničky nehybné, v rukách stále zvierala lupu, akoby chcela zachytiť pravdu, ktorá jej teraz unikala.
Ak by svetlo odovzdal dievčaťu v červenom, Lucia by tu zostala ako živý pamätník tejto sekundy. Krásna, ale mŕtva socha v prázdnom čase.
„Rovnováha nemusí byť obeťou,“ povedal Marek, hoci jeho hlas znel v tom tichu ako praskanie ľadu. „Povedal si, že medailón sa otvára dychom toho, kto ho stratil. Ale ja som ho nenašiel. On si našiel mňa.“
Marek neurobil to, čo postava v kabáte čakala. Miesto toho, aby vločku položil na otvorenú dlaň dievčaťa, pritlačil si ju k vlastnej hrudi, priamo na miesto, kde pod kožou tĺklo jeho srdce.
V tom momente sa stalo niečo nečakané:
• Prasknutie bariéry: Svetlo vločky nezaniklo, ale rozlialo sa Marekovi do žíl. Jeho strieborná, priesvitná koža začala nadobúdať farbu krvi.
• Zdieľaný dych: Marek schmatol Luciu za ruku a druhou rukou sa dotkol dievčaťa v červenom. Vytvoril most.
• Výbuch času: Všetka tá nahromadená energia zamrznutých minút sa uvoľnila v jedinom mohutnom pulze.
Postava v kabáte urobila krok späť, jej vreckové hodinky sa rozleteli na tisíc ozubených koliesok. „Toto nebolo v pláne,“ zašumel jej hlas, ktorý sa už strácal v hučaní vetra.
Prudký náraz vzduchu Mareka takmer zrazil na kolená. Zrazu do jeho uší udrel zvuk staničného hlásenia, pískanie brzdných systémov a krik davu. Čas sa rozbehol takou silou, že sa mu zatočila hlava.
„Marek! Pozri!“ vykríkla Lucia. Už nebola sochou. Stála vedľa neho, dychčala a triasla sa.
Pozreli sa na koľaj číslo štyri. Žiadny čierny vlak tam nebol. Stál tam len obyčajný prímestský spoj, z ktorého vystupovali unavení cestujúci. Dievča v červenom kabáte však videli – kráčala smerom k východu, no už nepôsobila ako prízrak. Na krku jej chýbal medailón.
Marek si siahol do vrecka. Medailón tam stále bol, ale bol otvorený. Vnútri už nebol prázdny lístok. Bol tam drobný, živý kvet jazmínu, ktorý napriek februárovému chladu nezvädol.
„Kam odišla?“ spýtala sa Lucia a hľadela na miznúci červený kabát v dave.
„Domov,“ odvetil Marek. „A my tiež.“
Keď sa v ten večer Marek pozrel do zrkadla, všimol si malú zmenu. V jeho očiach, hlboko v zreničkách, zostal drobný biely bod. Malá hviezdička, ktorá nikdy nezmizne.
Lucia mu v ten večer poslala správu: „Marek, tie hodinky na stanici... Všimol si si to? Všetky sa na jednu sekundu zastavili presne o 14:15. V celom meste.“
Marek neodpovedal. Sedel v tme a v ruke držal otvorený medailón. Vedel, že toto nebol koniec, ale len začiatok. Pretože postava v kabáte mu pred zmiznutím nechala v dlani jedno z tých malých ozubených koliesok z rozbitých hodiniek.
A to koliesko sa stále točilo. Proti smeru hodinových ručičiek
To malé ozubené koliesko v Marekovej dlani vibrovalo takou silou, až mu mravčilo v celom predlaktí. Bolo studené a matné, no keď sa naň pozrel lepšie, videl, že do kovu sú vrytým písmom vyznačené súradnice a jedno jediné meno: „Chronos-1“.
Marek vedel, že Lucia neprestane pátrať. Stretli sa v jej reštaurátorskej dielni, obklopení torzami barokových anjelov a rozobratými strojčekmi starých hodín. Lucia položila koliesko pod mikroskop.
„Marek, toto nie je kov,“ vydýchla. „Je to skamenený zvuk. Pozri sa na tie zuby – nie sú brúsené, sú tvarované frekvenciou.“
Súradnice ich zaviedli do opustenej budovy starého observatória na kraji mesta. Miesto, ktoré malo sledovať hviezdy, teraz pôsobilo, akoby samo prepadlo cez trhlinu v čase. Keď Marek vstúpil do hlavnej sály, koliesko v jeho vrecku sa rozžeravilo.
Uprostred miestnosti stál obrovský mechanizmus, ktorý pripomínal planetárium, ale namiesto planét na ňom viseli stovky presýpacích hodín. Všetky boli zastavené.
V tieni pod kupolou sedel muž. Bol starý, jeho pokožka pripomínala pergamen a vlasy mal biele ako sneh z Marekovho sna. Bol to ten istý muž z nástupišťa, ale teraz bez kabáta, v obyčajnej vete so stopami od oleja.
„Prišli ste neskoro,“ povedal bez toho, aby zdvihol zrak od práce. „Alebo možno príliš skoro. V tomto dome sa to ťažko rozoznáva.“
„Čo je toto za miesto?“ spýtal sa Marek a stisol medailón v ruke.
„Toto je skladisko ukradnutých sekúnd,“ vysvetlil muž. „Viete, koľko času ľudia stratia len tak? Čakaním v rade, bezcieľnym pozeraním do prázdna, nenávisťou? Ja tie sekundy zbieram. Čistím ich. A vraciam tam, kde sú potrebné.“
Starec sa konečne pozrel na Mareka. Jeho oči boli ako dve sklenené guľôčky, v ktorých sa odrážal celý vesmír.
„To dievča v červenom kabáte... to nebola tvoja spomienka, Marek. To bola tvoja budúca dcéra. Zachránil si ju tým, že si prepojil prítomnosť s minulosťou. Ale teraz mi dlhuješ čas.“
Lucia podišla k jedným presýpacím hodinám a prstom sa dotkla skla. „Čo od neho chcete?“
„Maličkosť,“ usmial sa starec. „Potrebujem, aby ste to koliesko vložili do hlavného stroja. Ak to urobíte, čas sa v meste znova zosynchronizuje. Ak nie, zajtrajšok nikdy nenastane. Zostanete uväznení v tomto dni navždy.“
Marek podišiel k stroju. Videl presné miesto, kde koliesko chýbalo. Ale keď sa pozrel do vnútra mechanizmu, uvidel tam niečo desivé. Srdcom toho stroja bol druhý medailón, presne taký istý, aký mal on.
Pochopil, že ak vloží koliesko, uzavrie kruh. Stane sa novým správcom tohto miesta. Starec bude môcť konečne zomrieť a Marek zaujme jeho miesto – bude sledovať svet cez sklo observatória, zbierať stratené sekundy a čakať na niekoho, kto ho o sto rokov vystrieda.
Marek sa pozrel na Luciu. V jej očiach videl strach, ale aj odhodlanie.
„Lucia, pamätáš si, čo si povedala o tom zvuku?“ pošepkal.
Marek nevložil koliesko do stroja. Namiesto toho ho prudko hodil o kamennú podlahu.
Zaznel tón, tak čistý a vysoký, že Lucii a Marekovi začala z uší stekať krv. Stroje v miestnosti sa začali nekontrolovateľne krútiť. Starec vykríkol, ale nebol to výkrik bolesti – bol to smiech.
Miestnosť zalialo biele svetlo. Keď Marek znova otvoril oči, sedel v bistre na rohu. Pred ním dymila káva. Oproti nemu sedela Lucia a listovala v časopise.
„Povedal si niečo?“ opýtala sa a usmiala sa naňho.
Marek si siahol do vrecka. Medailón tam nebol. Súradnice v hlave zmizli. Všetko pôsobilo normálne.
Až kým sa nepozrel na hodiny nad barom. Ručičky sa hýbali správne. Ale na Marekovej ruke, presne na mieste, kde predtým držal to koliesko, svietilo tetovanie malého ozubeného kolieska, ktoré sa pod kožou pomaly otáčalo.
Svet bol zachránený. Ale Marek už nikdy nebude patriť len do jedného času
31.01.2026
Upozornenie: Informácie na tejto stránke NIE SÚ náhradou za lekárske rady, vyšetrenia, či akúkoľvek medicínsku liečbu. Používanie výrobkov zo živice, sviečok, drahých kameňov-polodrahokamov, pobyty v Pyramíde... ako aj ostatné služby a výrobky, sú na vašom vlastnom uvážení. Pred akýmkoľvek úkonom ktorý hodláte vykonať, sa poraďte s lekárom!