Ako meditovať

Kvet života,

 je symbol posvätnej geometrie, ktorý popisuje prvé akty Boha, keď tvoril vesmír.Kvet života je symbol, ktorý popisuje posvätnú geometriu, ktorá stvorila vesmír a určuje prirodzené procesy ako je mitóza, alebo pohyby planét.Je to forma, ktorá charakterizuje život ako proces založený na čase, rytmoch, hodinách, dňoch, mesiacoch, pohyboch nebeských telies, skrz ktoré získavajú myšlienky svoju podobu a semienka rastú.Kvet života predstavuje okamžik, v ktorom Boh aktivoval svoju vôľu, aby stvoril vesmír, keď opustil stav kľudu, neexistencie, nebytia, prázdnoty a temnoty.Posvätný vzor, Kvet života, primárny zdroj všetkých fyzických foriem.

Kedysi všetok život vo vesmíre poznal „Kvet života“ ako vzorec stvorenia - geometrický tvar, ktorý nás privádza do fyzického bytia a vyvádza z neho. Potom sme z veľmi vysokého stavu bytia upadli do temnoty a zabudli sme na to, kým sme boli. Tisíce rokov bolo tajomstvo zachované v prastarých artefaktoch a rytinách po celom svete a zakódované v bunkách všetkého živého.

Teraz sa prebúdzame zo spánku, zbavujeme sa starých modelov a pozorujeme záblesky zlatého svetla nového úsvitu cez okno vnímania. Táto kniha je jedným z týchto okien, v ktorej Drunvalo Melchizedek osvetľuje mystériu príchodu ľudských bytostí do života, prečo sa so svetom deje to, čo sa deje a oboznamuje nás s jemnými energiami, ktoré umožnia nášmu vedomiu rozkvitnúť do skutočnej krásy.

Iris AI

Iris mala oči farby dažďa tesne pred búrkou. Neboli ani zelené, ani sivé – boli premenlivé, ako keby si pamätali všetky oblohy, ktoré kedy videla. Bola to tichá mačka. Nevnucovala sa, nemňaukala bez dôvodu, a predsa si ju každý v dome všimol skôr než čokoľvek iné.
Prišla jedného jesenného rána. Dvere boli pootvorené, vzduch studený a na prahu sedela ona – malá, špinavá, ale s pohľadom, ktorý pôsobil, akoby sem patrila odjakživa. Nikto ju nepozval. Iris jednoducho vošla.
Najradšej sedávala na parapete. Odtiaľ sledovala svet: vtáky, ktoré nikdy nechytila, ľudí, ktorí sa nikdy nezastavili, a stromy, ktoré sa rok čo rok menili, zatiaľ čo ona zostávala rovnaká. Keď pršalo, pritisla sa ku sklu a jej chvost sa jemne pohupoval, akoby rátal kvapky.
 

V noci mala Iris iný život. Ticho sa pohybovala po dome, ako tieň s mäkkými labkami. Zastavovala sa pri spiacej posteli, dýchala pomaly a bdela. Nie preto, že by musela – ale preto, že chcela. Ako keby mala úlohu, ktorú jej nikto nevysvetlil, no ona ju brala vážne.
Raz v zime, keď bol dom nezvyčajne prázdny a ticho bolelo viac než chlad, Iris vyskočila na stôl a zhodila pohár. Zvuk rozbil mlčanie. Nebola to nehoda. Bol to signál. Pripomenutie, že život sa ešte hýbe, že niekto je nablízku.
Roky plynuli a Iris zosivela len nepatrne, akoby čas váhal dotknúť sa jej. A keď raz zmizla – bez stopy, bez rozlúčky – parapet zostal prázdny. No v daždi, ktorý sa opieral o okná, bolo stále cítiť jej pohľad.
Hovorieva sa, že niektoré mačky nie sú len zvieratá. Sú pamäťou domu.

A Iris bola presne taká.

01.01.2026