chcem zaslať dotaz

online: 24
dnes: 1263
týždeň: 4853
celkom: 3506305

Ako meditovať

Kvet života,

je symbol posvätnej geometrie, ktorý popisuje prvé akty Boha, keď tvoril vesmír.Kvet života je symbol, ktorý popisuje posvätnú geometriu, ktorá stvorila vesmír a určuje prirodzené procesy ako je mitóza, alebo pohyby planét.Je to forma, ktorá charakterizuje život ako proces založený na čase, rytmoch, hodinách, dňoch, mesiacoch, pohyboch nebeských telies, skrz ktoré získavajú myšlienky svoju podobu a semienka rastú.Kvet života predstavuje okamžik, v ktorom Boh aktivoval svoju vôľu, aby stvoril vesmír, keď opustil stav kľudu, neexistencie, nebytia, prázdnoty a temnoty.Posvätný vzor, Kvet života, primárny zdroj všetkých fyzických foriem.

Kedysi všetok život vo vesmíre poznal „Kvet života“ ako vzorec stvorenia - geometrický tvar, ktorý nás privádza do fyzického bytia a vyvádza z neho. Potom sme z veľmi vysokého stavu bytia upadli do temnoty a zabudli sme na to, kým sme boli. Tisíce rokov bolo tajomstvo zachované v prastarých artefaktoch a rytinách po celom svete a zakódované v bunkách všetkého živého.

Teraz sa prebúdzame zo spánku, zbavujeme sa starých modelov a pozorujeme záblesky zlatého svetla nového úsvitu cez okno vnímania. Táto kniha je jedným z týchto okien, v ktorej Drunvalo Melchizedek osvetľuje mystériu príchodu ľudských bytostí do života, prečo sa so svetom deje to, čo sa deje a oboznamuje nás s jemnými energiami, ktoré umožnia nášmu vedomiu rozkvitnúť do skutočnej krásy.

Starý kabát - AI

Visel na vešiaku už celé roky.

Nie na tom, ktorý je na očiach, kde sa striedajú nové veci a rýchle rozhodnutia. Visel vzadu. Tam, kam sa siaha len vtedy, keď človek nehľadá pekné, ale potrebné.

Starý kabát.

Mal ošúchané lakte, podšívku mierne natrhnutú pri vrecku a vôňu, ktorú nešlo vyprať. Nebola nepríjemná. Bola známa. Zmes dažďa, prachu, tabaku a niečoho, čo sa dalo nazvať len slovom kedysi.

Bol čas, keď ten kabát znamenal viac než oblečenie. Bol ochranou. Keď vietor rezal do tváre a ruky mrzli, kabát držal teplo. Keď sa svet zdal príliš veľký a človek príliš malý, dalo sa doň zabaliť a na chvíľu zmiznúť.

Pamätal si veľa.

Pamätal si ranné cesty, keď ulice ešte spali a kroky zneli hlasnejšie než myšlienky. Pamätal si stanice, kde sa čakalo bez istoty, len s kufrom a vierou, že niekam sa ide. Pamätal si rozhovory, ktoré sa viedli potichu, aby ich nik iný nepočul. A pamätal si mlčanie, ktoré bolo hlasnejšie než všetky slová.

Raz ho niekto chcel vyhodiť.

„Je starý,“ zaznelo.

„Deravý.“

„Aj tak ho už nenosíš.“

Kabát vtedy visel ticho. Neobhajoval sa. Vedel, že veci, ktoré majú význam, sa nevysvetľujú.

A tak tam zostal.

Roky plynuli. Nové kabáty prichádzali a odchádzali. Boli krajšie, ľahšie, modernejšie. Ale nikdy sa v nich nedalo cítiť bezpečne. Len upravene.

Jedného dňa prišiel chlad, ktorý nebol len vonkajší. Bol to chlad, ktorý sa usadí v hrudi a nejde vytriasť. Deň, keď sa človek vracia domov pomaly, bez cieľa, len aby sa niekam vrátil.

Ruka siahla dozadu.

Na miesto, kde sa nič nemenilo.

Starý kabát bol ťažší, než si pamätal. Ale nie nepríjemne. Skôr tak, ako keď ťa niekto objíme bez otázok. Zapínanie trochu škrípalo. Látka nebola dokonalá. Ale keď si ho obliekol, niečo si sadlo. Ako keby telo povedalo: áno, toto poznám.

Vonku začalo pršať. Dážď sa opieral o kabát a stekal po ňom bez toho, aby prenikol dovnútra. Presne tak, ako kedysi. Kabát si pamätal, ako chrániť.

Ľudia prechádzali okolo. Nikto sa neobzrel. Nikto si nevšimol starý kabát. A to bolo v poriadku. Nie všetko, čo je dôležité, musí byť videné.

Cestou sa vynárali spomienky. Nie bolestivé. Skôr tiché. Ako fotografie, ktoré už neštípu. Len pripomínajú. Tvár, ktorá sa smiala. Hlas, ktorý už nepočuť. Miesta, ktoré zmenili význam.

Kabát ich niesol všetky. Bez výčitiek. Bez otázok.

Keď sa večer vrátil domov, zavesil ho späť. Nie dozadu. Tentoraz dopredu. Na miesto, kde sa siaha častejšie.

Starý kabát nebol návratom do minulosti.

Bol dôkazom, že niečo prežilo.

Že nie všetko, čo je opotrebované, je zbytočné.

A že niektoré veci majú hodnotu práve preto, že s nami vydržali, keď sme neboli v najlepšej forme.

Visel tam pokojne.

Pripravený.

Nie na parádu.

Ale na ďalší chladný deň, ktorý raz príde.

A keď príde, starý kabát bude vedieť, čo má robiť.

01.01.2026

Spomienka-PAI

Spomienka

Spomienka nikdy nepríde vtedy, keď ju človek volá. Vždy si vyberie vlastnú chvíľu. Najčastejšie tú najnevhodnejšiu – keď stojíš pri okne, keď si myslíš, že už máš pokoj, alebo keď si len chceš na chvíľu sadnúť a byť ticho.

Prišla aj jemu takto.

Sedel v kuchyni, starej kuchyni s obitým stolom a stoličkami, ktoré pamätali viac zadkov než mien. Všetko tam bolo tak, ako má byť. Hrniec na sporáku, záclona trochu zožltnutá od rokov, hodiny, čo išli o dve minúty pozadu – a nikomu to nikdy neprekážalo.

Vonku bolo po daždi. Ten druh dažďa, čo nehučí, len namáča. A práve vtedy, keď lyžička cinkla o hrnček, sa to stalo.

Zrazu tam bola.

Nie obraz. Nie presná scéna. Skôr pocit. Vôňa. Teplo v hrudi, ktoré zároveň trochu bolelo.

Bol znovu chlapec.

Vidí dvor. Starý dvor s popraskaným betónom a hrdzavou bránou. Leto. Nie horúce, ale také poctivé, aké bývali kedysi. Vzduch voňal po tráve a po niečom sladkom – možno po malinách, možno po koláči, ktorý sa ešte len chystal.

Sedel na schode a obúval si tenisky. Jedna šnúrka bola vždy kratšia. Nikdy sa ju nenaučil viazať poriadne, ale to nevadilo. Vtedy nič nevadilo.

Z domu vyšiel starý otec. Neponáhľal sa. Nikdy sa neponáhľal. Mal klobúk, ktorý už dávno stratil farbu, a ruky, ktoré vedeli viac než celé knihy.

„Neutekaj,“ povedal len tak, bez príkazu. Skôr ako rada do života.

A on neutekal. Išli spolu. Pomalým krokom. Svet nikam neodchádzal.

Tá spomienka nemala dej. Nemala pointu. Nebola dôležitá. A práve preto bolela.

Lebo dnes už vie, že vtedy bol svet celý. Nechýbalo v ňom nič. Ani odpovede. Ani rýchlosť. Ani vysvetlenia.

Spomienka sa zlomila v maličkosti.

Zvuk dverí.

Vrátil sa späť do kuchyne. Hrniec začal vrieť, hodiny tikali a on si uvedomil, že sedí s lyžičkou vo vzduchu už pridlho. Ruka sa mu mierne triasla.

Takto to robia spomienky. Neopýtajú sa, či máš čas. Prídu, dotknú sa a odídu. A zanechajú ticho, ktoré nie je prázdne, len plné niečoho, čo sa už nedá pomenovať.

Postavil sa a otvoril okno. Dnu vošiel studenší vzduch. Zmes mokrej zeme a jesene. Iná vôňa, než kedysi. Ale stále skutočná.

Pochopil jednu vec – až príliš neskoro, ako to býva.

Spomienky nie sú na to, aby nás vrátili späť. Sú tu preto, aby nám pripomenuli, že sme raz boli celí. A že niečo z toho v nás ešte stále je, aj keď to už nemá meno ani tvár.

Zavrel okno. Sadol si späť. Čaj bol už studený.

Usmial sa.

Nie veselo. Nie smutne. Len tak, ako sa usmievajú ľudia, ktorí vedia, že niektoré veci sa nestratia. Len sa presunú hlbšie.

A tam ticho čakajú.

10.01.2026

Upozornenie: Informácie na tejto stránke NIE SÚ náhradou za lekárske rady, vyšetrenia, či akúkoľvek medicínsku liečbu. Používanie výrobkov zo živice, sviečok, drahých kameňov-polodrahokamov, pobyty v Pyramíde... ako aj ostatné služby a výrobky, sú na vašom vlastnom uvážení. Pred akýmkoľvek úkonom ktorý hodláte vykonať, sa poraďte s lekárom!