Tento e-shop využíva cookies a bez ich použitia nie je schopný fungovať.Ak súhlasíte,kliknite na zelený krížik. Ak nesúhlasíte kliknite na tento odkaz.Stránka bude zrušená.
X
kontaktný formulár
chcem zaslať dotaz
počítadlo prístupov
online: 22
dnes: 151
týždeň: 3539
celkom: 3509598

Starý kabát - AI

Visel na vešiaku už celé roky.
Nie na tom, ktorý je na očiach, kde sa striedajú nové veci a rýchle rozhodnutia. Visel vzadu. Tam, kam sa siaha len vtedy, keď človek nehľadá pekné, ale potrebné.
Starý kabát.
Mal ošúchané lakte, podšívku mierne natrhnutú pri vrecku a vôňu, ktorú nešlo vyprať. Nebola nepríjemná. Bola známa. Zmes dažďa, prachu, tabaku a niečoho, čo sa dalo nazvať len slovom kedysi.
Bol čas, keď ten kabát znamenal viac než oblečenie. Bol ochranou. Keď vietor rezal do tváre a ruky mrzli, kabát držal teplo. Keď sa svet zdal príliš veľký a človek príliš malý, dalo sa doň zabaliť a na chvíľu zmiznúť.
Pamätal si veľa.
Pamätal si ranné cesty, keď ulice ešte spali a kroky zneli hlasnejšie než myšlienky. Pamätal si stanice, kde sa čakalo bez istoty, len s kufrom a vierou, že niekam sa ide. Pamätal si rozhovory, ktoré sa viedli potichu, aby ich nik iný nepočul. A pamätal si mlčanie, ktoré bolo hlasnejšie než všetky slová.
Raz ho niekto chcel vyhodiť.
„Je starý,“ zaznelo.
„Deravý.“
„Aj tak ho už nenosíš.“
Kabát vtedy visel ticho. Neobhajoval sa. Vedel, že veci, ktoré majú význam, sa nevysvetľujú.
A tak tam zostal.
Roky plynuli. Nové kabáty prichádzali a odchádzali. Boli krajšie, ľahšie, modernejšie. Ale nikdy sa v nich nedalo cítiť bezpečne. Len upravene.
Jedného dňa prišiel chlad, ktorý nebol len vonkajší. Bol to chlad, ktorý sa usadí v hrudi a nejde vytriasť. Deň, keď sa človek vracia domov pomaly, bez cieľa, len aby sa niekam vrátil.
Ruka siahla dozadu.
Na miesto, kde sa nič nemenilo.
Starý kabát bol ťažší, než si pamätal. Ale nie nepríjemne. Skôr tak, ako keď ťa niekto objíme bez otázok. Zapínanie trochu škrípalo. Látka nebola dokonalá. Ale keď si ho obliekol, niečo si sadlo. Ako keby telo povedalo: áno, toto poznám.
Vonku začalo pršať. Dážď sa opieral o kabát a stekal po ňom bez toho, aby prenikol dovnútra. Presne tak, ako kedysi. Kabát si pamätal, ako chrániť.
Ľudia prechádzali okolo. Nikto sa neobzrel. Nikto si nevšimol starý kabát. A to bolo v poriadku. Nie všetko, čo je dôležité, musí byť videné.
Cestou sa vynárali spomienky. Nie bolestivé. Skôr tiché. Ako fotografie, ktoré už neštípu. Len pripomínajú. Tvár, ktorá sa smiala. Hlas, ktorý už nepočuť. Miesta, ktoré zmenili význam.
Kabát ich niesol všetky. Bez výčitiek. Bez otázok.
Keď sa večer vrátil domov, zavesil ho späť. Nie dozadu. Tentoraz dopredu. Na miesto, kde sa siaha častejšie.
Starý kabát nebol návratom do minulosti.
Bol dôkazom, že niečo prežilo.
Že nie všetko, čo je opotrebované, je zbytočné.
A že niektoré veci majú hodnotu práve preto, že s nami vydržali, keď sme neboli v najlepšej forme.
Visel tam pokojne.
Pripravený.
Nie na parádu.
Ale na ďalší chladný deň, ktorý raz príde.
A keď príde, starý kabát bude vedieť, čo má robiť.
01.01.2026

 

Ako meditovať


Kvet života,

 je symbol posvätnej geometrie, ktorý popisuje prvé akty Boha, keď tvoril vesmír.Kvet života je symbol, ktorý popisuje posvätnú geometriu, ktorá stvorila vesmír a určuje prirodzené procesy ako je mitóza, alebo pohyby planét.Je to forma, ktorá charakterizuje život ako proces založený na čase, rytmoch, hodinách, dňoch, mesiacoch, pohyboch nebeských telies, skrz ktoré získavajú myšlienky svoju podobu a semienka rastú.Kvet života predstavuje okamžik, v ktorom Boh aktivoval svoju vôľu, aby stvoril vesmír, keď opustil stav kľudu, neexistencie, nebytia, prázdnoty a temnoty.Posvätný vzor, Kvet života, primárny zdroj všetkých fyzických foriem.

Kedysi všetok život vo vesmíre poznal „Kvet života“ ako vzorec stvorenia - geometrický tvar, ktorý nás privádza do fyzického bytia a vyvádza z neho. Potom sme z veľmi vysokého stavu bytia upadli do temnoty a zabudli sme na to, kým sme boli. Tisíce rokov bolo tajomstvo zachované v prastarých artefaktoch a rytinách po celom svete a zakódované v bunkách všetkého živého.

Teraz sa prebúdzame zo spánku, zbavujeme sa starých modelov a pozorujeme záblesky zlatého svetla nového úsvitu cez okno vnímania. Táto kniha je jedným z týchto okien, v ktorej Drunvalo Melchizedek osvetľuje mystériu príchodu ľudských bytostí do života, prečo sa so svetom deje to, čo sa deje a oboznamuje nás s jemnými energiami, ktoré umožnia nášmu vedomiu rozkvitnúť do skutočnej krásy.


Iris AI


Iris mala oči farby dažďa tesne pred búrkou. Neboli ani zelené, ani sivé – boli premenlivé, ako keby si pamätali všetky oblohy, ktoré kedy videla. Bola to tichá mačka. Nevnucovala sa, nemňaukala bez dôvodu, a predsa si ju každý v dome všimol skôr než čokoľvek iné.
Prišla jedného jesenného rána. Dvere boli pootvorené, vzduch studený a na prahu sedela ona – malá, špinavá, ale s pohľadom, ktorý pôsobil, akoby sem patrila odjakživa. Nikto ju nepozval. Iris jednoducho vošla.
Najradšej sedávala na parapete. Odtiaľ sledovala svet: vtáky, ktoré nikdy nechytila, ľudí, ktorí sa nikdy nezastavili, a stromy, ktoré sa rok čo rok menili, zatiaľ čo ona zostávala rovnaká. Keď pršalo, pritisla sa ku sklu a jej chvost sa jemne pohupoval, akoby rátal kvapky.

 

V noci mala Iris iný život. Ticho sa pohybovala po dome, ako tieň s mäkkými labkami. Zastavovala sa pri spiacej posteli, dýchala pomaly a bdela. Nie preto, že by musela – ale preto, že chcela. Ako keby mala úlohu, ktorú jej nikto nevysvetlil, no ona ju brala vážne.
Raz v zime, keď bol dom nezvyčajne prázdny a ticho bolelo viac než chlad, Iris vyskočila na stôl a zhodila pohár. Zvuk rozbil mlčanie. Nebola to nehoda. Bol to signál. Pripomenutie, že život sa ešte hýbe, že niekto je nablízku.
Roky plynuli a Iris zosivela len nepatrne, akoby čas váhal dotknúť sa jej. A keď raz zmizla – bez stopy, bez rozlúčky – parapet zostal prázdny. No v daždi, ktorý sa opieral o okná, bolo stále cítiť jej pohľad.
Hovorieva sa, že niektoré mačky nie sú len zvieratá. Sú pamäťou domu.

A Iris bola presne taká.

01.01.2026

 

Májový pútnik: Príbeh chrústa Bruna - AI

Dlhé roky žil v tme. Bruno si už ani nepamätal, aké to je vidieť niečo iné než hnedú hlinu a prepletené korene starého duba. Ako larva trávil dni v tichu zeme, kde čas plynul pomaly a jedinou istotou bola vlhkosť pôdy. Potom však prišiel ten moment – neviditeľné hodiny prírody odbili správny čas. Bruno sa zakuklil a premenil.

Keď sa jedného májového večera konečne vyhrabal na povrch, svet ho takmer oslepil, hoci sa už stmievalo.

Prvý vzlet

Bruno stál na steble trávy a cítil, ako mu na jemné chĺpky na tele dopadá vlahý večerný vzduch. Jeho tvrdé krovky boli lesklé a pevné, pripravené chrániť to najcennejšie – jemné blanité krídla schované pod nimi.

„Tak toto je ten svet,“ pomyslel si Bruno a rozhliadol sa okolo seba svojimi zloženými očami. Všetko bolo obrovské. Kvety orgovánu voňali tak intenzívne, že sa mu z toho krútila hlava. Vedel, že nemá veľa času. Život chrústa je krátky a intenzívny, niečo ako blesk, ktorý prežiari noc.

S hlasným bzučaním, ktoré znelo ako malý motorček, Bruno vzlietol. Nebol to najelegantnejší let – chrústy nie sú práve baletky medzi hmyzom – ale bol cieľavedomý. Narážal do listov, kľučkoval medzi vetvami čerešne a užíval si slobodu.

Pasca falošného slnka

Ako tak letel nad záhradou, zrazu uvidel niečo magické. Jasné, biele svetlo, ktoré nehybne viselo v priestore. „Slnko!“ napadlo ho. „Slnko sa vrátilo, aby ma pozdravilo!“

Nebolo to však slnko, ale pouličná lampa na konci ulice. Bruno, hnaný inštinktom, ktorý ho viedol za svetlom, začal šialene krúžiť okolo horúcej žiarovky. Nebol tam sám. Desiatky ďalších chrústov narážali do skla lampy s tupým zvukom ťuk-ťuk-ťuk.

„Prestaňte!“ zakričal by Bruno, keby mohol, ale sám nevedel odolať. To svetlo ho vábilo, omamovalo a vyčerpávalo. Až keď od únavy dopadol na lavičku pod lampou, uvedomil si, že toto svetlo nedáva život, len berie silu.

Stretnutie v korunách

Keď si Bruno oddýchol a striasol zo seba to zvláštne očarenie, vzlietol znova. Tentoraz ho neviedlo svetlo, ale vôňa. Sladká, korenistá vôňa iného chrústa. Letel k starému gaštanu, ktorého listy boli práve v najlepšej šťave.

Tam, na spodnej strane veľkého listu, ju uvidel. Volala sa Bella. Mala rovnako krásne vejárikovité tykadlá ako on a jej krovky sa v mesačnom svite jemne leskli. Bruno k nej podišiel, opatrne kráčajúc po okraji listu.

„Hľadal som ťa celý život,“ chcel povedať, ale namiesto toho len ticho pohol tykadlami. Bella mu odpovedala rovnakým gestom. V tú noc sa pre Bruna zastavil čas. Už nebolo dôležité, že strávil roky v podzemí, ani to, že jeho čas na tomto svete sa meria v dňoch.

Odkaz v koreňoch

O niekoľko týždňov neskôr, keď sa máj chýlil ku koncu, Bruno sedel na vetve starého duba. Bol unavený, jeho pohyby už neboli také rýchle a krídla mali potrhané okraje od súbojov s vetrom a vtákmi. Ale bol spokojný.

Videl Bellu, ako zostupuje k zemi, aby do kyprej pôdy uložila vajíčka – novú generáciu malých pútnikov, ktorí raz, o pár rokov, opäť rozozvučia májové večery svojím bzučaním.

Bruno zavrel oči, zatiaľ čo ho hrial posledný lúč zapadajúceho slnka. Vedel, že jeho príbeh nekončí. Pokračuje tam dole, v tichu pod koreňmi, kde sa začína nový kolobeh života.

14.01.2026

Spomienka na Kysuce

 

Ako dieťa som vyrastal v malej dedinke na Kysuciach. Vtedajší svet bol iný. Určite sa nemýlim ak poviem, že krajší a lepší.
Ročné obdobia a samotné počasie ešte “fungovalo”. Podľa kalendára sa dalo obliekať a podľa ľudových pranostík sa mohol človek riadiť. Pamätám si, ako by to bolo včera, keď mi babička jedného chladného večera sľúbila čerstvo napadaný ranný sneh a s úsmevom ma uložila do postele, vo vyhriatej izbe. Praskajúce drevo v piecke, privrelo moje bezstarostné oči skôr, ako by som si prial. Ráno keď som sa prebudil, išiel som rovno k oknu presvedčiť sa, či uvidím tú sľúbenú snehovú nádielku. Skoro mi sánky spadli, keď som otvorenými ústami hľadel na biele stromy a v zapätí som vykríkol dojatím. ” mala si pravdu babka, sniežik napadal…”

Skočil som jej okolo krku a vybozkával ju od radosti po celej tvári. Myslel som že je azda čarodejník.
Neskôr po dlhých rokoch som však pochopil, že bola len obyčajnou starenkou, akých boli celé tie krásne, ale chudobné Kysuce.
V tých časoch, boli ľudia spätý s prírodou oveľa viac ako je tomu dnes. Vedeli čo bude zajtra, čo za pár dní. Dokázali sa v nej vyznať a málokedy sa mýlili.
Pamätám si na jemne klopotajúci májový dážď, na letné búrky keď v okne horela sviečka-hromnička, na húfy chrústov, ale i obyčajné vrabce poskakujúce po parapete okna, bez ktorých by to nebolo to pravé, naozajstné detstvo.

Vidím ruky, ako vkĺzajú pod kameň, či nezacítia „hlaváča“, ako sme tu rybku s veľkou hlavou nazývali.
Cítim vôňu lesov a lúk, počujem mékanie kôz a bučanie kráv, či prílet prvých lastovičiek, ktoré si stavali hniezda pod rímsou. Počujem erdžanie koní, čo ťahali skolené stromy z hustého lesa, plného sladkých jahôd a malín. Lesa, ktorý voňal hríbmi, miazgou a ihličím. Keď som videl prvý traktor, či parnú lokomotívu z ktorej syčali oblaky pary neďaleko pred oknami, prilepil som zvedavý noštek na oblôčik a vytreštenými očami som hľadel na tie ozrutánske kolesá.
Všetko bolo akési väčšie a mohutnejšie.
Zvláštna vôňa zimy, krásna vôňa jari, nádherná vôňa leta a neopísateľne krásna vôňa jesene, vo mne zanechali tie najhlbšie pocity a najkrajšie spomienky. Chveje sa mi srdce, keď vidím dedov a babky, ako prechádzajú pod oknami na nedeľnú omšu. Starké zahalené v čiernych vlniakoch, skromne odetí dedovia so zvráskaveným čelom a zahnutými fajkami v kútiku úst, čo sa hlúčikoch rozprávali na kraji cesty.
Možno chudobní, možno narobení, možno ustarostení, ale v srdci tí najčistejší ľudia.

Vidím svoju babičku, ako prehnutá pod tiažou dreva prechádza popri rieke Kysuci a pod kopcom čo volali Grapa, si vyčerpaná sadli na veľkú skalu. Vidím tetu Veronku, čo prichádzala záhradou na konci ktorej sa majestátne vynímala veľká lipa a niesla vedrá s kryštálovo čistou vodou z rieky.
Vidím hada, čo vkĺzol medzi hŕbu rozpáleného kamenia a ešte teraz cítim, ako veľmi som sa ho bál.
Keď dozreli obilné klasy a prehýbali sa pod tiažou zrodeného chleba, monotónne svišťanie kôs a spev nesúci sa horami, ma uspávali v ľanovej plachte pod stromom, kým som sa neponoril do medového spánku .

Vôňu údenej slaniny a domácich klobás, cítim doteraz. Žltučké maslo, ktorého bola vždy plná misa, sa mútilo v kuchyni a z pece sa šírila vôňa čerstvo napečeného chleba.
Pamätám si, ako staručké a milované ruky, lyžicou zdobili hrudu čerstvo vymúteného masla .
Kukanie kukučky, na ktorú som neraz čakal až otvorí dvierka prekrásnych vyrezávaných hodín a odkuká nezabudnuteľný spev času, čo sa tak hlboko vryl do mojej pamäti. Tie zvuky, ten vnem vecí, ich veľkosť, vôňa i pach, bol iný ako dnes. Nikdy nezabudnem na tú krásu, ktorá vo mne zanechala tie najkrajšie spomienky. Keď na to len pomyslím, stávam sa dieťaťom a všetky moje zmysly sú pripravené uštipnúť si aspoň trocha z toho nehmotného raja, ktorým som bol obklopený.
Príroda bola čistá, rieky ako krištáľ a vzduch rezal v očiach. Musel som si pár dní zvykať, keď som z mesta zavítal do toho prekrásneho kraja.
Dnes mi to pripadá, že to celé bola len rozprávka ktorú som si vysníval. Rozprávka, ktorá sa nikdy nestala, ktorá sa už nemôže zopakovať aby mi dokázala, že tu naozaj bola.
Aj teraz cítim to zvláštne chvenie, keď na tie časy spomínam.

Som nesmierne vďačný tej malej dedinke v lone hôr i najmilším ľuďom za odovzdaný dar, ktorým ma obohatili na celý život.
Keby som mal možnosť ocitnúť sa tým istým dieťaťom a prežiť to všetko v tejto dobe, povedal by som – nie!
Ta krása sa už nikdy vrátiť nemôže a falošné nahováranie si niečoho, čo nie je možné, mi v srdci nemôže zanechať ozajstné šťastie.
Svet nie je to čo býval. Rieky a vzduch sme znečistili, lesy sú choré… a počasie?…to si s nami robí len to, čo si zaslúžime. Vracia nám našu necitlivosť.
Honba za majetkom a peniazmi, pýcha, arogancia, neúcta a klamstvo…vzali svetu to najkrajšie. Radosť zo života a pocit vnímania jeho nádhernej jednoduchosti.

-Sambaly 2010- 

 


 

Pár reakcií z internetu, za ktoré chcem poďakovať.

 

 

 

durislav | ip:87.48.148 | 2010-07-23 (12:46)

62%

mínusplus

Neviem ako dlho som nebol na stránke dôležité. Možno viac ako mesiac. Ako prvý som si prečítal článok Spomienky na Kysuce a zaliali ma slzy dojatia. Ďakujem autorovi za krásny príbeh, nádhernú slovenčinu a možnosť vrátiť sa niekoľko desiatok rokov späť do môjho detstva. Detstva, ktoré bolo plné hodín a dní strávených mimo mesta v okolitých lesoch. Preciťoval som presne také vône ročných období, ktoré popisuje -sambaly-. Áno, svet bol aj podľa mňa krajší, lepší a ľudia v srdci čistí.
Ďakuje ešte raz -sambaly-. Váš článok si odložím. Je skutočne hodnotný.
Ďakujem aj pisateľom, ktorí sa k článku vyjadrili. Zisťujem, že ešte v ľuďoch je ešte dobro. Želám všetkým veľa zdravia.

 

 

 

Johny | ip:85.248.14 | 2010-05-28 (11:04)

 

 

 Akoze chlape tisnu sa mi slzy do oci...aj ja si s radostou spominam na detstvo u babky na Liptove a u druhej na Orave tento mesiac bude starka oslavovat 80 rokov...ked sa pozeram do jej oci akoby som videl odpovede na vsetky tazkosti zivota...vytrpela si toho v zivote vela...proti nej ste vazene elity a celbritky len nuly nulovate...tesim sa znova na Liptov a Oravu, tam este stale stretavam LUDI...

 

 

Y | ip:62.169.18 | 2010-05-28 (11:20)

 

 

Prekrásne... Okrem toho, že moja rieka a môj kopec sa volali ináč je všetko tak totožné, že to až zapĺňa človeka prívalmi nostalgie...

 

 

lenlen | ip:194.228.1 | 2010-05-28 (13:01)

 

 

to iste by som mohol napisat
pekne , akurat ze my sme tie rybky volali "hlac" :))
som z liptova
z najmensieho mesta :) ak to uz je mesto, skor len prerastena dedina , ale kopce za domom, rieka tiez
takze tulanie od rana do vecera s kamaratmi
vzdy von , v prirode , nadmieru spokojny
 

 

 

DIAF | ip:213.81.20 | 2010-05-28 (13:05)

 

 

Nice story bro! zo sentimentu .... Double-u-tee-eff

 

 

putnik | ip:195.80.17 | 2010-05-28 (14:24)

 

 

Hm. Mame nadej na navrat starych casov.
Nie ze by vedci pracovali na netoxickych technologiach, ktore by bez znecistenia vzduchu, vody, pody vyrobili cistu energiu.
Nie ze by vedci skusmali, ako verobit potreviny bez pesticidov a inych jedov.
Nie ze by ludia dobrovolne chodili na bicykli namiesto auta, ci kupovali vyrobky vyrobene "netoxiskou" technologoiu.
Jednoducho system prestane pracovat, lebo je vazne "chory". Nebude ropa, nebudu sa spoalovat paliva, nebudu pouzivat chemikalie.
Zakazeme (tentoraz naozaj - nie len zakonom na papieri) vypustat hnojovku do potoka a budeme chodit s vedrami na vodu do riek.
Budeme chodit peso na pole.
Budeme si spievat a ...
Jedine ze by sme sa spravali ako nasi hrdinovia vo filmoch ci pocitacovych hrach, a zacali sa jeden druheho bat, a so svojim strachom bojovat nie vnutri, ale navonok.

 

 

Peter | ip:195.168.8 | 2010-05-28 (15:41)

 

 

Mam 40. Ale pamatam si svoju prababku co sa narodila este v 18. st., prezila dve vojny, costo rozmyslam aky zivotom presla. Do skoly chodila mozno len aby sa naucila pisat a citat, ked som bol maly zila u nas doma s nami, nikdy nemala zamestnanie pracovala len doma na svojej zemi, pamatam si ju ako do svojich poslednych 84 rokov nemohla nic nerobit aj ked len malo po sediacky luskala fazulu, cely jej zivot je postacilo pracovat na svojom kusku role a cez nedelu si obliect jedny lepsie saty a do kostola. Obdivujem toto stastie v jednoduchosti, ktore nam uz je na hony daleko. Autu hovorila MOTOR, TV nepozerala ani radio nepocuvala ani je to nikdy nenadchlo. Jedina kniha modliaca knizka. nepotrebovala nic ine len svoju vieru, a pracu na kusku pola. Dochodok nikdy nemala len potom ju neskor komunisti obdarovali 400 Kcs/mes., za to len povedala PanBoh zaplat a povedala, ze jej nikdy nikto zadarmo nic nedal.
Druha babka nieco podobne nic ine nepotrebovala len svoj kusok zeme a vieru, ked umierala a videl som ju naposledy uz nehovorila ale chcela nieco povedat, uz to neslo, ale vysla slza. I ked telo uz nemoze, srdce je vekom cim dalej tym zrelsie, kazdy musime v najlepsej kondicii ducha z tohoto sveta odist len tak chudobne ako sme nan prisli. Tento vyraz mlciacej tvare a slzy v oku mi ostava v pamati navzdy.
Mam syna, ma 5 mesiacov. Teraz sa prave najviac zacina pozerat okolo seba, vidi len veci, ktorym este nemoze rozumiet ale ich len ciastocne citi. Bezstarostane sa usmieva ak vidi usmev rodicov, ak dostane vcas papat, ak uvidi svoju hracku. V tejto postupnej bezstarostnosti dostane v zivote nieklo ran ked ho tento usmev prejde, niekdy len male rany, niekedy fatalne rany. Ze bude musiet naprv si zarobit vela panazi aby sa mohol v hypermarkete najes, aby mal kde spat. A urcite si teraz vo svojej malej hlavicke premieta len prijeme veci okolo seba. Svet je ale v tomto tvrdy. Cize popisal som dve osoby co isli do finale svojho zivota v prezitej jednoduchosti zivota a druhy zivot malickeho jedinca co sice vidi svet este blazene ale urcite ho necaka nic dobreho a prijemneho. Svet je uz velmi komlikovany. Vyznie to neoptimisticky. Ale mozno by bolo skotocne dobre, aby prislo nieco neocakavane, tak aby sme si koniec ani neuvedomili bolo po vsetkom a nech to vsetko zacne znova z nevinnosti na dalsich niekolko mld. rokov. Ci ti zariadi Boh alebo samotna Priroda nech si kazdy pomenuje po svojom. Prajem pekny den.

 

 

DIAF | ip:85.216.22 | 2010-05-28 (16:04)

 

 

Peter: *19 st.

 

 

Peter | ip:195.168.8 | 2010-05-28 (16:08)

 

 

DIAF dakujem, samozrejme 19. st. Uz mam v tych storociach hokej.

 

 

supa | ip:85.248.68 | 2010-05-28 (17:46)

 

 

samozrejme velmi pekny sentimentalny pribeh :)

Podla mna si treba vybrat to najlepsie z kazdej doby,
porozmyslat a hlavne sa zacat podla toho aj spravat.
Inak to bude iba sentiment pre sentiment.
Zial, ak clovek nedokaze zarobit viac penazi, ako priemer,
alebo proste nedisponuje nadstandardnymi prijmami, myslim ze nemoze poskytnut realne nasledovaniahodny priklad ostatnym.
Jasne, vsetci mozme mat svoj kusok zeme a to je v poriadku. Co ale so zbytkom ludi, ktorym treba poskytnut, primeranu alternativu. A to je prave podstata.
Ludia disponujuci zdrojmi, prevazne neinvestuju do alternativ. Skoda.

 

 

eros | ip:86.41.73. | 2010-05-28 (18:54)

 

 

Ja mam 40 a tiez som este stihol pekne 'neskomerciovane' detstvo. Moja jedna starka na dolniakoch a druha s pod hor ma vela naucili. Najhorsie ze som na to vsetko prisiel az ked som sa im uz nemohol podakovat.
Velmi pekny clanok. Tiez si spominam na detstvo najviac v spojeni s prirodou atd... Az som dojaty,ze to tak necitim len sam...

 

 

Ria | ip:95.102.95 | 2010-05-28 (20:35)

 

 

Prave som prisla z diskusii na nasich mainstr. mediach a tam diskuteri kvicia, ci sa chceme vratit do jaskyn, uz len pri zmienke nejakeho setrenia, ohladuplnosti k prirode. Nevedia si predstavit zivot, kde sa pouzivaju nohy, ruky a hlava bezprostredne, nie na stlacanie gombikov. Ich predstava - bez auta, bez drancovania, bez pozitkov je - neandertalci. Je mi ich luto, su zrejme mladi. Zazila som detstvo na dedine, bez TV, bez auta , prazdniny u babky bez vodovodu (z vydobytkov mala len elektrinu) a bolo to krasne, ciste. Presne si pamatam babku, ako luska fazulu na priedomi. Koli detom som sa prestahovala z panelaku na dedinu, do starej chalupy. Nie je to celkom take ako kedysi, ale je to dobre, ziju tu este Ludia.

 

 

ggg | ip:85.216.16 | 2010-05-28 (21:46)

 

 

tipol by som si, ze autor zije teraz v blave, kde sa nostalgia za starym domovom stupnuje viacnasobne. no dilema je opustit teple a dobre platene miestecko v uponahlanej bratislave, alebo sa vratit do krasnej ale ospalej horskej dedinky

 


Ukázať príspevok od prispievateľa solitus | ip:85.207.18

solitus | ip:85.207.18 | 2010-05-28 (23:13)

 

 

Neverim, ze ta vesnice jiz neexistuje, ze nehnizdi vlastovky a netecou potucky. Je ale nutne tam nejaky cas bydlet, aby clovek prisel na to, ze jde vlastne o velmi krusny a vycerpavajici zivot, navzdory krasam, ktere jej provazi. Je s podivem, ze autor si nepamatuje, ze by musel jako dite pracovat, ackoliv popisuje drinu starousedliku (napr. noseni vody, fuj). Z detstvi si pamatujeme spoustu krasnych veci, a pokud se na dedinu jezdily jen rekreovat, zustane jen krasny obraz. Ale moznost tam zit a vychytavat krasne chvilky ma kazdy moznost i dnes.

 

 

firex | ip:84.72.12. | 2010-05-28 (23:51)

 

 

nadhera, dakujem za ukazku pravej slovenskej duse, akych je uz len velmi malo,
to ako je to napisane podla mna nedokaze precitit nijaky iny narod, proste je to o frekvencii, cesi maju inu, nemci madari, rusi..
solitus: praveze pravi Slovaci su taki, tvrda praca a zboznost, to ukazovalo tvoju hodnotu, to nepochopis... ale musim povedat ze s Cechmi/Moravakmi to bolo krasne obdobie, velmi tvorive a schopne uzivat krasy zivota v nasich koncinach

 

 

sambaly | ip:217.12.55 | 2010-05-29 (00:03)

 

 

Vdaka firex a dakujem vsetkym.

 

 

AAA | ip:76.85.173 | 2010-05-29 (01:55)

 

 

Nadhery popis zanikle minulosti, krasy lidksych dusi. Dekuji.

 

 

2010 | ip:78.98.229 | 2010-05-29 (04:22)

 

 

By ma zaujimalo kde teraz byva autor,ci nie nahodou v meste a plnymi duskami neuziva vyhody tohto sposobu zivota.

 

 

Peter | ip:85.135.14 | 2010-05-29 (09:00)

 

 

SAMBALY nic krajsie som tu o nasej domovine necital , vemi pekne . Normalne mam chut to prezit

 

 

NATAN | ip:178.40.24 | 2010-05-29 (21:44)

 

 

mozno nasu dnesnu dobu budu raz nazyvat "stare dobre casy..."

 

 

2010 | ip:78.98.229 | 2010-05-30 (02:41)

 

 

Po kazdom vzostupe nasleduje pad,ludom sa stale klame a vtlka do hlavy akysi pokrok-Ale na co je nam udajny pokrok ked zerieme a dychame chemikalie a mame na p... zdravie,chore deti,je.at na takyto udajny pokrok!

 

 

Mio | ip:95.103.16 | 2010-06-01 (17:42)

 

 

...nádhera...ja som tiež z Kysúc...Zažil som tiež takéto krásne detstvo taktiež s podobnými zážitkami akoby si mi ich z ust vytiahol.Veľká nostalgia... opísal si to veľmi perfektne...☆☆☆☆☆

 

 

FKusak | ip:86.63.218 | 2010-07-05 (15:59)

 

 

Nádherné a ještě jsem se kochal překrásným slovenským jazykem.
Děkuji

 

 

LenkaB | ip:88.212.40 | 2010-07-05 (17:17)

 

 

Tak myslim, že tento článok hovorí z duše mnohým:) Lutujem deti, ktoré nezažijú tie časy-2 mesiace letných prázdnin u babičky na dedine, keď v piecke horelo, na raňajky chleba z maslom a pažítkou zo záhrady, na večeru zemiačky v pahrebe zo soľou a maslom, na záchod sa chodilo na latrínu, pri búrke sme všetci sedeli v kuchyni pri sviečke, a rozprávali si strašidelné príhody, chodili sme na potok stavať hrádzu, bunkre na stromoch, zakopávali sme si „poklady“v lese, celý deň sme behali po vonku a potom sme spali ako zarezaní, ráno nás budila babka s čerstvo uvarenou meltou, chodili sme pásť husi, kravy, mali sme zajace, sliepky, svine, kozičku, pomáhali sme babke (ktorá vychovala 8 detí mimochodom), bola to neuveriteľne pokorná veriaca a múdra žena (z ktorej by sa dnes mnohí aj tu na fóre vysmievali, ale pre mňa bola úžasná). Boli to krásne časy....

 

 

LenkaB | ip:88.212.40 | 2010-07-05 (17:31)

 

 

P.s. ešte si pamätám na prababku z otcovej strany, ktorá zomrela, ked som mala asi 8 rokov. Bola to malá vráskavá ženička so šatkou na hlave a zásterou s obrovským vreckom, kde schovávala sladkosti pre vnúčatá a vždy, keď prišla sme sa na to vrecko vrhli:). Prenechala dom, ktorý s mužom postavili jednej zo svojich dcér a mala len jednu igelitku, v ktorej skladovala svoje najnutnejšie veci a kolovala v rodine. Niekto prišiel, povedal babka sťahujete sa tam a tam, ona si zabalila do igelitky a išla. A hovorila, že je rada, že jej to tak vyhovuje, aspoň nie je nikdy sama a stretava sa so všetkými. Až mam slzy dojatia v očiach nad tou ženičkou:)

 

 

Azgaroth | ip:188.123.1 | 2010-07-05 (22:49)

73%

mínusplus

Veľmi, veľmi pekný článok. Zároveň aj druhý, s ktorým sa tu môžem stotožniť. Taký zo života. Bez duchovného blúznenia či konšpiračného špekulovania. Niečo mi to aj pripomenulo. Dávam plus.

 

 

NYOB | ip:75.88.6.7 | 2010-07-18 (21:21)

62%

mínusplus

Ked clovek cita tu nadhernu slovencinu,beha mu mraz po tele od dojatia.Dole klobuk,krajan.Tento clanok by mal byt vyhodnoteny clankom roka.Pozdravujem Vas lesy,hory daleko od domova.

 

 

 

erino | ip:91.191.86 | 2010-10-09 (11:41)

62%

mínusplus

-SAMBALY- : Neviem ako ti mám vzdať úctu pred týmto príspevkom. Rešpekt. Aj ja som mal takéto detstvo.

 

 

Dvoro | ip:193.87.77 | 2010-11-10 (07:51)

55%

mínusplus

pekne nuz nieco si nabijem do hlavy z tychto viet, su velmi duchaplne a pravdive.. ale som este mlady takze tie casy som velmi nezazil ale moj otec je velmi dobrz clovek a tiez mam krasne spomienky na dectvo..je to dobraak ktroeho siroko daleko nenajdete ale ma obcasaj yle naladz ;} som na neho aj tak hrdy

 

 

Milo | ip:87.244.19 | 2011-05-07 (23:39)

50%

mínusplus

Krása , pochádzam z Kysúc , moja mamina z Korne , rád sa tam vraciam , a tie mená mi pasujú aj keď to môže byť zhoda náhod . Shambala , ozvy sa prosím na Milost@inmail.sk , ďakujem krásne .... ešte cítim vôňu sena s toho článku

 

 

JA | ip:81.89.60. | 2011-07-21 (23:37)

50%

mínusplus

To nikdy tak nebolo... V detstve sme nevideli nenávisť, ani sme ju nechápali. Ako deti sme mali plnú hlavu hier. Hra vyvoláva pocit šťastia. Toľko šťastia už v živote nezažijeme. Preto sa vraciame do detstva, lebo neobsahuje nenávisť.
Mojim kvetom sú čakanky a maky. Sú to smutné kvety poľných ciest. Je mi smutno za nimi, že ostali tam, a ja som tu.

 

 

Luk | ip:178.40.23 | 2011-07-24 (22:50)

55%

mínusplus

Pochadzam z malej dedinky na kysuciach (klubina) a autorovi članku patri moje uznanie. Je mi luto ked vidim ako sa kysuce menia pred mojimi očami .. samozrejme k horšiemu. Polovica stromov vyrubanych , koryto rieky rozbite od tažby, kedysi plna rieka pstruhov neobsahuje teraz ani len čereble, časti krajiny kde bol kedysi travniček su otrasne sklady odpadu alebo zrezaneho dreva.. Spomínam ako som zbieral plne košiky húb.. teraz je problem vobec neake huby najsť. ALE PRIRODA NAM TO VRATI...

 

 

interbulo | ip:88.212.36 | 2011-08-01 (22:33)

50%

mínusplus

Veru, aj My na Liptove sme také časy zažívali a bolo to krásne! Aspoň deti a vnúčatá sa snažíme aspoň z časti podučiť a čôsik z tej doby ukázať...A ono to napodiv, občas aj funguje!..

 

 

joplins | ip:94.145.22 | 2011-08-01 (22:59)

45%

mínusplus

interbulo..
adkuda ty?? ja som tiez z liptova..

a mam pocit ,ze aj pandamanium je ztade..

 

 

 

Maatheww | ip:178.41.10 | 2011-08-03 (18:01)

 

50%

Zahlasované

musi tu byt tento clanok? teraz musim plakat

 

 

interbulo | ip:88.212.36 | 2011-08-22 (21:25)

50%

mínusplus

Nuž, milý Joplins, zo sútoku Váhu a Oravy...najkrajší kraj pre mňa a moju rodinu..Ale aj strašne veľa Košičanov! Ale myslím, že aj ostatní zo Slovenska a Česka sa pridajú :-))

 

 

interbulo | ip:88.212.36 | 2011-08-22 (21:34)

 

50%

mínusplus

Maatheww! Ak plačeš z dojatia, tak plač, plač a plač!!! Ráno vstaneš čerstvý a pôjdeš do hory...hádam nie celkom sám! Keď len so spomienkou, aj to bude veselá spoločnosť!