chcem zaslať dotaz

online: 26
dnes: 1265
týždeň: 4855
celkom: 3506307

Ako meditovať

Kvet života,

je symbol posvätnej geometrie, ktorý popisuje prvé akty Boha, keď tvoril vesmír.Kvet života je symbol, ktorý popisuje posvätnú geometriu, ktorá stvorila vesmír a určuje prirodzené procesy ako je mitóza, alebo pohyby planét.Je to forma, ktorá charakterizuje život ako proces založený na čase, rytmoch, hodinách, dňoch, mesiacoch, pohyboch nebeských telies, skrz ktoré získavajú myšlienky svoju podobu a semienka rastú.Kvet života predstavuje okamžik, v ktorom Boh aktivoval svoju vôľu, aby stvoril vesmír, keď opustil stav kľudu, neexistencie, nebytia, prázdnoty a temnoty.Posvätný vzor, Kvet života, primárny zdroj všetkých fyzických foriem.

Kedysi všetok život vo vesmíre poznal „Kvet života“ ako vzorec stvorenia - geometrický tvar, ktorý nás privádza do fyzického bytia a vyvádza z neho. Potom sme z veľmi vysokého stavu bytia upadli do temnoty a zabudli sme na to, kým sme boli. Tisíce rokov bolo tajomstvo zachované v prastarých artefaktoch a rytinách po celom svete a zakódované v bunkách všetkého živého.

Teraz sa prebúdzame zo spánku, zbavujeme sa starých modelov a pozorujeme záblesky zlatého svetla nového úsvitu cez okno vnímania. Táto kniha je jedným z týchto okien, v ktorej Drunvalo Melchizedek osvetľuje mystériu príchodu ľudských bytostí do života, prečo sa so svetom deje to, čo sa deje a oboznamuje nás s jemnými energiami, ktoré umožnia nášmu vedomiu rozkvitnúť do skutočnej krásy.

Starý kabát - AI

Visel na vešiaku už celé roky.

Nie na tom, ktorý je na očiach, kde sa striedajú nové veci a rýchle rozhodnutia. Visel vzadu. Tam, kam sa siaha len vtedy, keď človek nehľadá pekné, ale potrebné.

Starý kabát.

Mal ošúchané lakte, podšívku mierne natrhnutú pri vrecku a vôňu, ktorú nešlo vyprať. Nebola nepríjemná. Bola známa. Zmes dažďa, prachu, tabaku a niečoho, čo sa dalo nazvať len slovom kedysi.

Bol čas, keď ten kabát znamenal viac než oblečenie. Bol ochranou. Keď vietor rezal do tváre a ruky mrzli, kabát držal teplo. Keď sa svet zdal príliš veľký a človek príliš malý, dalo sa doň zabaliť a na chvíľu zmiznúť.

Pamätal si veľa.

Pamätal si ranné cesty, keď ulice ešte spali a kroky zneli hlasnejšie než myšlienky. Pamätal si stanice, kde sa čakalo bez istoty, len s kufrom a vierou, že niekam sa ide. Pamätal si rozhovory, ktoré sa viedli potichu, aby ich nik iný nepočul. A pamätal si mlčanie, ktoré bolo hlasnejšie než všetky slová.

Raz ho niekto chcel vyhodiť.

„Je starý,“ zaznelo.

„Deravý.“

„Aj tak ho už nenosíš.“

Kabát vtedy visel ticho. Neobhajoval sa. Vedel, že veci, ktoré majú význam, sa nevysvetľujú.

A tak tam zostal.

Roky plynuli. Nové kabáty prichádzali a odchádzali. Boli krajšie, ľahšie, modernejšie. Ale nikdy sa v nich nedalo cítiť bezpečne. Len upravene.

Jedného dňa prišiel chlad, ktorý nebol len vonkajší. Bol to chlad, ktorý sa usadí v hrudi a nejde vytriasť. Deň, keď sa človek vracia domov pomaly, bez cieľa, len aby sa niekam vrátil.

Ruka siahla dozadu.

Na miesto, kde sa nič nemenilo.

Starý kabát bol ťažší, než si pamätal. Ale nie nepríjemne. Skôr tak, ako keď ťa niekto objíme bez otázok. Zapínanie trochu škrípalo. Látka nebola dokonalá. Ale keď si ho obliekol, niečo si sadlo. Ako keby telo povedalo: áno, toto poznám.

Vonku začalo pršať. Dážď sa opieral o kabát a stekal po ňom bez toho, aby prenikol dovnútra. Presne tak, ako kedysi. Kabát si pamätal, ako chrániť.

Ľudia prechádzali okolo. Nikto sa neobzrel. Nikto si nevšimol starý kabát. A to bolo v poriadku. Nie všetko, čo je dôležité, musí byť videné.

Cestou sa vynárali spomienky. Nie bolestivé. Skôr tiché. Ako fotografie, ktoré už neštípu. Len pripomínajú. Tvár, ktorá sa smiala. Hlas, ktorý už nepočuť. Miesta, ktoré zmenili význam.

Kabát ich niesol všetky. Bez výčitiek. Bez otázok.

Keď sa večer vrátil domov, zavesil ho späť. Nie dozadu. Tentoraz dopredu. Na miesto, kde sa siaha častejšie.

Starý kabát nebol návratom do minulosti.

Bol dôkazom, že niečo prežilo.

Že nie všetko, čo je opotrebované, je zbytočné.

A že niektoré veci majú hodnotu práve preto, že s nami vydržali, keď sme neboli v najlepšej forme.

Visel tam pokojne.

Pripravený.

Nie na parádu.

Ale na ďalší chladný deň, ktorý raz príde.

A keď príde, starý kabát bude vedieť, čo má robiť.

01.01.2026

Kolesá ticha-PAI

Kolesá ticha

Rána mali zvláštnu chuť. Niektoré boli kovové, iné prázdne, občas jemné ako para nad čajom. Najprv prišlo ticho – to hlboké, v ktorom sa telo ešte nepohlo, ale myšlienky už áno. Potom prišlo rozhodnutie. Každý deň rovnaké a predsa nové: pohnúť sa.

Vozík stál pri posteli ako vec, ktorá sa nedá ignorovať. Nie nepriateľ, skôr pripomienka. Že veci sú inak. Ruky sa naučili presnosť. Prsty poznali drsnosť obručí. Presun z postele bol kedysi boj, dnes rituál. Nie vždy ľahký, ale zvládnuteľný. V týchto drobných pohyboch sa skrývala zvláštna dôstojnosť – tichá, neokázalá.

Vonku bol svet hlučný a nerovný. Obrubníky sa tvárili nevinne, kým neboli príliš vysoké. Dvere boli často úzke, niekedy len mentálne. Ľudia mali rôzne pohľady. Niektorí sa dívali dlho, akoby čakali vysvetlenie. Iní sa rýchlo odvrátili, aby sa nemuseli cítiť trápne. A potom boli tí, čo sa usmiali obyčajne, bez otázok, bez váhy. Tí menili deň.

Čas sa začal deliť inak. Nie na hodiny, ale na sily. Na to, čo dnes ide a čo nie. Boli dni, keď ruky pálili a ramená protestovali. Dni, keď sa zdalo, že celý svet je naklonený proti smeru pohybu. A potom boli dni, keď sa kolesá rozbehli ľahko, vietor sa oprel do tváre a telo si spomenulo na radosť z rýchlosti.

Naučil sa pýtať o pomoc. Nie hneď. Najprv to bolelo viac než presuny. Ale postupne prišlo pochopenie, že pomoc neuberá hodnotu. Učí vzťahom. Učí dôvere. A že odmietať pomoc len preto, aby človek vyzeral silný, je iný druh slabosti.

V kaviarni, kam kedysi chodieval, bola tá istá vôňa. Káva chutila rovnako. Stoličky však zrazu prekážali. Niektoré sa dali odsunúť, iné nie. Majiteľ sa po chvíli naučil pripraviť miesto bez otázok. Len gesto. To stačilo. V týchto drobnostiach sa svet pomaly ohýbal.

Začal si zapisovať veci. Najprv krátke poznámky: čo dnes bolelo, čo prekvapilo, čo sa podarilo. Potom vety rástli. Objavili sa odseky. Písanie sa stalo priestorom, kde sa dalo chodiť bez nôh. Kde sa dalo vracať a ísť ďalej zároveň. Slová mali kolesá.

Ľudia sa začali ozývať. Tí, čo boli na začiatku. Tí, čo sa báli vyjsť von. Tí, čo sa hanbili za hnev, za závisť voči „zdravým“, za túžbu mať späť starý život. Odpovede neboli veľké. Boli úprimné. Že je v poriadku nebyť v poriadku. Že sila nie je nepretržitá. Že aj státie na mieste je niekedy pohyb.

Boli noci, keď sa snívalo o chôdzi. O schodoch, ktoré neboli prekážkou. O zemi pod chodidlami. Po prebudení prišlo krátke bodnutie. Nie smútok, skôr spomienka. Potom dotyk chladných obručí. Skutočnosť. A tiché rozhodnutie pokračovať.

Vzťahy sa prečistili. Niektoré sa vzdialili, bez hádok, len potichu. Iné zosilneli. Zistilo sa, že blízkosť nie je o tempe, ale o smere. O schopnosti byť spolu aj vtedy, keď sa mlčí.

Časom sa zmenil pohľad na telo. Už to nebolo „pokazené“. Bolo iné. Vyžadovalo viac plánovania, viac starostlivosti, viac trpezlivosti. Ale dalo aj niečo späť – pozornosť. Prítomnosť. Umenie všimnúť si malé víťazstvá: hladký presun, dobrý deň bez bolesti, smiech, ktorý príde nečakane.

Jedného popoludnia sa cesta mierne sklonila. Bez rozmýšľania sa kolesá rozbehli. Rýchlosť nebola únikom, bola dôkazom. Vietor niesol myšlienku, že život sa nezastavil. Len zmenil techniku pohybu.

A tak sa dni vrstvili. Nie ako návrat k tomu, čo bolo, ale ako tvarovanie niečoho nového. Bez veľkých slov. Bez mien. Len s vedomím, že hodnota človeka neleží v tom, ako stojí, ale v tom, kam smeruje.

Kolesá sa točili. Ticho už nebolo prázdne. Bolo plné krokov, ktoré sa dali počuť len vnútri.

01.01.2026

Upozornenie: Informácie na tejto stránke NIE SÚ náhradou za lekárske rady, vyšetrenia, či akúkoľvek medicínsku liečbu. Používanie výrobkov zo živice, sviečok, drahých kameňov-polodrahokamov, pobyty v Pyramíde... ako aj ostatné služby a výrobky, sú na vašom vlastnom uvážení. Pred akýmkoľvek úkonom ktorý hodláte vykonať, sa poraďte s lekárom!