chcem zaslať dotaz

online: 24
dnes: 1257
týždeň: 4847
celkom: 3506299

Ako meditovať

Kvet života,

je symbol posvätnej geometrie, ktorý popisuje prvé akty Boha, keď tvoril vesmír.Kvet života je symbol, ktorý popisuje posvätnú geometriu, ktorá stvorila vesmír a určuje prirodzené procesy ako je mitóza, alebo pohyby planét.Je to forma, ktorá charakterizuje život ako proces založený na čase, rytmoch, hodinách, dňoch, mesiacoch, pohyboch nebeských telies, skrz ktoré získavajú myšlienky svoju podobu a semienka rastú.Kvet života predstavuje okamžik, v ktorom Boh aktivoval svoju vôľu, aby stvoril vesmír, keď opustil stav kľudu, neexistencie, nebytia, prázdnoty a temnoty.Posvätný vzor, Kvet života, primárny zdroj všetkých fyzických foriem.

Kedysi všetok život vo vesmíre poznal „Kvet života“ ako vzorec stvorenia - geometrický tvar, ktorý nás privádza do fyzického bytia a vyvádza z neho. Potom sme z veľmi vysokého stavu bytia upadli do temnoty a zabudli sme na to, kým sme boli. Tisíce rokov bolo tajomstvo zachované v prastarých artefaktoch a rytinách po celom svete a zakódované v bunkách všetkého živého.

Teraz sa prebúdzame zo spánku, zbavujeme sa starých modelov a pozorujeme záblesky zlatého svetla nového úsvitu cez okno vnímania. Táto kniha je jedným z týchto okien, v ktorej Drunvalo Melchizedek osvetľuje mystériu príchodu ľudských bytostí do života, prečo sa so svetom deje to, čo sa deje a oboznamuje nás s jemnými energiami, ktoré umožnia nášmu vedomiu rozkvitnúť do skutočnej krásy.

Starý kabát - AI

Visel na vešiaku už celé roky.

Nie na tom, ktorý je na očiach, kde sa striedajú nové veci a rýchle rozhodnutia. Visel vzadu. Tam, kam sa siaha len vtedy, keď človek nehľadá pekné, ale potrebné.

Starý kabát.

Mal ošúchané lakte, podšívku mierne natrhnutú pri vrecku a vôňu, ktorú nešlo vyprať. Nebola nepríjemná. Bola známa. Zmes dažďa, prachu, tabaku a niečoho, čo sa dalo nazvať len slovom kedysi.

Bol čas, keď ten kabát znamenal viac než oblečenie. Bol ochranou. Keď vietor rezal do tváre a ruky mrzli, kabát držal teplo. Keď sa svet zdal príliš veľký a človek príliš malý, dalo sa doň zabaliť a na chvíľu zmiznúť.

Pamätal si veľa.

Pamätal si ranné cesty, keď ulice ešte spali a kroky zneli hlasnejšie než myšlienky. Pamätal si stanice, kde sa čakalo bez istoty, len s kufrom a vierou, že niekam sa ide. Pamätal si rozhovory, ktoré sa viedli potichu, aby ich nik iný nepočul. A pamätal si mlčanie, ktoré bolo hlasnejšie než všetky slová.

Raz ho niekto chcel vyhodiť.

„Je starý,“ zaznelo.

„Deravý.“

„Aj tak ho už nenosíš.“

Kabát vtedy visel ticho. Neobhajoval sa. Vedel, že veci, ktoré majú význam, sa nevysvetľujú.

A tak tam zostal.

Roky plynuli. Nové kabáty prichádzali a odchádzali. Boli krajšie, ľahšie, modernejšie. Ale nikdy sa v nich nedalo cítiť bezpečne. Len upravene.

Jedného dňa prišiel chlad, ktorý nebol len vonkajší. Bol to chlad, ktorý sa usadí v hrudi a nejde vytriasť. Deň, keď sa človek vracia domov pomaly, bez cieľa, len aby sa niekam vrátil.

Ruka siahla dozadu.

Na miesto, kde sa nič nemenilo.

Starý kabát bol ťažší, než si pamätal. Ale nie nepríjemne. Skôr tak, ako keď ťa niekto objíme bez otázok. Zapínanie trochu škrípalo. Látka nebola dokonalá. Ale keď si ho obliekol, niečo si sadlo. Ako keby telo povedalo: áno, toto poznám.

Vonku začalo pršať. Dážď sa opieral o kabát a stekal po ňom bez toho, aby prenikol dovnútra. Presne tak, ako kedysi. Kabát si pamätal, ako chrániť.

Ľudia prechádzali okolo. Nikto sa neobzrel. Nikto si nevšimol starý kabát. A to bolo v poriadku. Nie všetko, čo je dôležité, musí byť videné.

Cestou sa vynárali spomienky. Nie bolestivé. Skôr tiché. Ako fotografie, ktoré už neštípu. Len pripomínajú. Tvár, ktorá sa smiala. Hlas, ktorý už nepočuť. Miesta, ktoré zmenili význam.

Kabát ich niesol všetky. Bez výčitiek. Bez otázok.

Keď sa večer vrátil domov, zavesil ho späť. Nie dozadu. Tentoraz dopredu. Na miesto, kde sa siaha častejšie.

Starý kabát nebol návratom do minulosti.

Bol dôkazom, že niečo prežilo.

Že nie všetko, čo je opotrebované, je zbytočné.

A že niektoré veci majú hodnotu práve preto, že s nami vydržali, keď sme neboli v najlepšej forme.

Visel tam pokojne.

Pripravený.

Nie na parádu.

Ale na ďalší chladný deň, ktorý raz príde.

A keď príde, starý kabát bude vedieť, čo má robiť.

01.01.2026

Bianka-PAI

Jej meno sa vyslovovalo potichu, akoby hlasnejšie slová mohli narušiť niečo krehké, čo po nej ostalo vo vzduchu. Bianka bola fenka, ale to slovo je malé na to, čím bola v skutočnosti. Bola prítomnosťou. Teplom pri nohách. Dychom, ktorý upokojoval noc.
Keď prišla do domu, svet sa nepatrne posunul. Dni mali zrazu rytmus jej krokov, rána vôňu jej srsti a večery pokoj, ktorý sa usadil v kútoch izieb. Vedela počúvať bez otázok. Vedela byť blízko bez toho, aby si čokoľvek pýtala. Jej oči boli hlboké a trpezlivé, akoby v nich býval čas, ktorý sa nikam neponáhľa.
Bianka mala osem rokov, keď odišla. Osem rokov je pre človeka málo, pre psa celý vesmír. V tom čase stihla milovať bez podmienok, odpúšťať bez dôvodov a zostať verná aj v tichu, keď slová zlyhávajú. V posledných dňoch bola pokojná. Akoby už vedela. Akoby chcela povedať: Neboj sa. Ja som mala krásny život.
Keď zavrela oči, dom stíchol inak než predtým. Nie prázdnotou, ale spomienkou. Jej kroky stále občas zaznejú v mysli, jej miesto ešte dlho hreje. A niekedy, v tých najtichších chvíľach, má človek pocit, že sa Bianka len na chvíľu vzdialila — že niekam odišla strážiť svet, o kúsok ďalej, než kam dovidíme.
Lebo také bytosti neumierajú.
Len sa presunú tam, kde ich láska už nebolí, a odkiaľ nás potichu strážia.

01.01.2026

Upozornenie: Informácie na tejto stránke NIE SÚ náhradou za lekárske rady, vyšetrenia, či akúkoľvek medicínsku liečbu. Používanie výrobkov zo živice, sviečok, drahých kameňov-polodrahokamov, pobyty v Pyramíde... ako aj ostatné služby a výrobky, sú na vašom vlastnom uvážení. Pred akýmkoľvek úkonom ktorý hodláte vykonať, sa poraďte s lekárom!