
Starý kabát - AI
Kvet života,
je symbol posvätnej geometrie, ktorý popisuje prvé akty Boha, keď tvoril vesmír.Kvet života je symbol, ktorý popisuje posvätnú geometriu, ktorá stvorila vesmír a určuje prirodzené procesy ako je mitóza, alebo pohyby planét.Je to forma, ktorá charakterizuje život ako proces založený na čase, rytmoch, hodinách, dňoch, mesiacoch, pohyboch nebeských telies, skrz ktoré získavajú myšlienky svoju podobu a semienka rastú.Kvet života predstavuje okamžik, v ktorom Boh aktivoval svoju vôľu, aby stvoril vesmír, keď opustil stav kľudu, neexistencie, nebytia, prázdnoty a temnoty.Posvätný vzor, Kvet života, primárny zdroj všetkých fyzických foriem.
Kedysi všetok život vo vesmíre poznal „Kvet života“ ako vzorec stvorenia - geometrický tvar, ktorý nás privádza do fyzického bytia a vyvádza z neho. Potom sme z veľmi vysokého stavu bytia upadli do temnoty a zabudli sme na to, kým sme boli. Tisíce rokov bolo tajomstvo zachované v prastarých artefaktoch a rytinách po celom svete a zakódované v bunkách všetkého živého.
Teraz sa prebúdzame zo spánku, zbavujeme sa starých modelov a pozorujeme záblesky zlatého svetla nového úsvitu cez okno vnímania. Táto kniha je jedným z týchto okien, v ktorej Drunvalo Melchizedek osvetľuje mystériu príchodu ľudských bytostí do života, prečo sa so svetom deje to, čo sa deje a oboznamuje nás s jemnými energiami, ktoré umožnia nášmu vedomiu rozkvitnúť do skutočnej krásy.

Iris AI
Iris mala oči farby dažďa tesne pred búrkou. Neboli ani zelené, ani sivé – boli premenlivé, ako keby si pamätali všetky oblohy, ktoré kedy videla. Bola to tichá mačka. Nevnucovala sa, nemňaukala bez dôvodu, a predsa si ju každý v dome všimol skôr než čokoľvek iné.
Prišla jedného jesenného rána. Dvere boli pootvorené, vzduch studený a na prahu sedela ona – malá, špinavá, ale s pohľadom, ktorý pôsobil, akoby sem patrila odjakživa. Nikto ju nepozval. Iris jednoducho vošla.
Najradšej sedávala na parapete. Odtiaľ sledovala svet: vtáky, ktoré nikdy nechytila, ľudí, ktorí sa nikdy nezastavili, a stromy, ktoré sa rok čo rok menili, zatiaľ čo ona zostávala rovnaká. Keď pršalo, pritisla sa ku sklu a jej chvost sa jemne pohupoval, akoby rátal kvapky.
V noci mala Iris iný život. Ticho sa pohybovala po dome, ako tieň s mäkkými labkami. Zastavovala sa pri spiacej posteli, dýchala pomaly a bdela. Nie preto, že by musela – ale preto, že chcela. Ako keby mala úlohu, ktorú jej nikto nevysvetlil, no ona ju brala vážne.
Raz v zime, keď bol dom nezvyčajne prázdny a ticho bolelo viac než chlad, Iris vyskočila na stôl a zhodila pohár. Zvuk rozbil mlčanie. Nebola to nehoda. Bol to signál. Pripomenutie, že život sa ešte hýbe, že niekto je nablízku.
Roky plynuli a Iris zosivela len nepatrne, akoby čas váhal dotknúť sa jej. A keď raz zmizla – bez stopy, bez rozlúčky – parapet zostal prázdny. No v daždi, ktorý sa opieral o okná, bolo stále cítiť jej pohľad.
Hovorieva sa, že niektoré mačky nie sú len zvieratá. Sú pamäťou domu.
A Iris bola presne taká.
01.01.2026
Májový pútnik: Príbeh chrústa Bruna - AI
Dlhé roky žil v tme. Bruno si už ani nepamätal, aké to je vidieť niečo iné než hnedú hlinu a prepletené korene starého duba. Ako larva trávil dni v tichu zeme, kde čas plynul pomaly a jedinou istotou bola vlhkosť pôdy. Potom však prišiel ten moment – neviditeľné hodiny prírody odbili správny čas. Bruno sa zakuklil a premenil.
Keď sa jedného májového večera konečne vyhrabal na povrch, svet ho takmer oslepil, hoci sa už stmievalo.
Prvý vzlet
Bruno stál na steble trávy a cítil, ako mu na jemné chĺpky na tele dopadá vlahý večerný vzduch. Jeho tvrdé krovky boli lesklé a pevné, pripravené chrániť to najcennejšie – jemné blanité krídla schované pod nimi.
„Tak toto je ten svet,“ pomyslel si Bruno a rozhliadol sa okolo seba svojimi zloženými očami. Všetko bolo obrovské. Kvety orgovánu voňali tak intenzívne, že sa mu z toho krútila hlava. Vedel, že nemá veľa času. Život chrústa je krátky a intenzívny, niečo ako blesk, ktorý prežiari noc.
S hlasným bzučaním, ktoré znelo ako malý motorček, Bruno vzlietol. Nebol to najelegantnejší let – chrústy nie sú práve baletky medzi hmyzom – ale bol cieľavedomý. Narážal do listov, kľučkoval medzi vetvami čerešne a užíval si slobodu.
Pasca falošného slnka
Ako tak letel nad záhradou, zrazu uvidel niečo magické. Jasné, biele svetlo, ktoré nehybne viselo v priestore. „Slnko!“ napadlo ho. „Slnko sa vrátilo, aby ma pozdravilo!“
Nebolo to však slnko, ale pouličná lampa na konci ulice. Bruno, hnaný inštinktom, ktorý ho viedol za svetlom, začal šialene krúžiť okolo horúcej žiarovky. Nebol tam sám. Desiatky ďalších chrústov narážali do skla lampy s tupým zvukom ťuk-ťuk-ťuk.
„Prestaňte!“ zakričal by Bruno, keby mohol, ale sám nevedel odolať. To svetlo ho vábilo, omamovalo a vyčerpávalo. Až keď od únavy dopadol na lavičku pod lampou, uvedomil si, že toto svetlo nedáva život, len berie silu.
Stretnutie v korunách
Keď si Bruno oddýchol a striasol zo seba to zvláštne očarenie, vzlietol znova. Tentoraz ho neviedlo svetlo, ale vôňa. Sladká, korenistá vôňa iného chrústa. Letel k starému gaštanu, ktorého listy boli práve v najlepšej šťave.
Tam, na spodnej strane veľkého listu, ju uvidel. Volala sa Bella. Mala rovnako krásne vejárikovité tykadlá ako on a jej krovky sa v mesačnom svite jemne leskli. Bruno k nej podišiel, opatrne kráčajúc po okraji listu.
„Hľadal som ťa celý život,“ chcel povedať, ale namiesto toho len ticho pohol tykadlami. Bella mu odpovedala rovnakým gestom. V tú noc sa pre Bruna zastavil čas. Už nebolo dôležité, že strávil roky v podzemí, ani to, že jeho čas na tomto svete sa meria v dňoch.
Odkaz v koreňoch
O niekoľko týždňov neskôr, keď sa máj chýlil ku koncu, Bruno sedel na vetve starého duba. Bol unavený, jeho pohyby už neboli také rýchle a krídla mali potrhané okraje od súbojov s vetrom a vtákmi. Ale bol spokojný.
Videl Bellu, ako zostupuje k zemi, aby do kyprej pôdy uložila vajíčka – novú generáciu malých pútnikov, ktorí raz, o pár rokov, opäť rozozvučia májové večery svojím bzučaním.
Bruno zavrel oči, zatiaľ čo ho hrial posledný lúč zapadajúceho slnka. Vedel, že jeho príbeh nekončí. Pokračuje tam dole, v tichu pod koreňmi, kde sa začína nový kolobeh života.
14.01.2026
ĽUDIA HOVORIA o svojej duši viac, než predtým a knihy, velebiace starostlivosť o dušu, sú úžasne populárne. Hovorím úžasne, lebo 20. storočie urobilo čo sa len dalo, aby dušu nemilosrdne potlačilo. Ľudská duša by mohla byť prvou položkou na kohokoľvek zozname ohrozených druhov, lebo čo viac zabíja dušu, než koncentračné tábory, svetové vojny, masové utečenectvo, genocídy a totalizmus, vynájdené počas nášho storočia? To, čo majú všetci títo zabijaci duše spoločné, je to, že popierajú posvätnosť ľudského života. Duša, nech je to už čokoľvek, je naším zrnkom posvätného. Preto súčasná fascinácia dušou je známkou odklonu od hrôzy a dehumanizácie. Ľudia chcú veriť, že duša je skutočná.
Je mojou nádejou, že že naša túžba po poznaní, že máme dušu, sa napĺňa. Napriek všetkému, duša sa môže znovu zrodiť. Samozrejme, ak je vaša duša nesmrteľná, nemusí sa rodiť znova. V starovekých védach Indie sa hovorí, že je vo vás časť, ktorá neverí v smrť, a preto táto časť nemôže umrieť. Taká je duša, a čo nemôže umrieť, nemôže sa ani narodiť. Aby sme dokázali existenciu duše, museli by sme dokázať dvojsečnú myšlienku, že vo vás je zrnko ducha, ktoré sa nikdy nezrodilo a nikdy nemôže umrieť. Je to tento dôkaz, o ktorom hovorím, keď sa odvolávam na “znovuzrodenie” duše.
Prvý zrod duše, jej prvé objavenie sa v ľudskom vedomí, bol náboženský. Z náboženského hľadiska naše duše prišli od Boha a k Bohu sa po smrti tiež vracajú. Hoci niektoré náboženstvá sa tohto jednoduchého názoru nepridŕžajú, väčšina vierovyznaní nás žiada veriť, že sme viac než len toto smrteľné telo. Ak sa hlásite k nejakému náboženstvu, prechovávate hlboké presvedčenie, že vás vaša duša spája s Bohom, a zápas duše, či už je zdeptaná a trápená, alebo radostná a triumfujúca, je životom ducha, Východu a Západu.
A je jasné, že duša nie je z tohto sveta a je cennejšia, než všetko, s čím sa od narodenia až po smrť stretneme. Ako tvrdí Kniha Matúšova, “Na čo to bude dobré, ak človek získa celý svet a stratí svoju vlastnú dušu?”
A predsa sa náboženstvu nepodarilo, aby sa duša ujala. Keby tomu bolo tak, nikdy by sme nepočuli o takých strašných slovách, ako “Osvienčim”, “vodíková bomba”, “etnická čistka”, “terorizmus” a všetkých tých ďalších označeniach pre násilie, ktoré závisí od masovej ignorácie duše. Druhý zrod duše učiní, že sa duša ujme. Hovorím to s istou dôverou, pretože po takmer sto rokov sme hľadeli priamo na dôkaz duše. Bol taký zrejmý, ako láska, pravda a krása – aby som vymenoval iné neviditeľné veci, o ktorých sme si istí – a predsa, dôkaz o duši prichádza zo zvláštneho miesta, ktoré nemá v sebe náboženstvo. Duchovný svetonázor je vďaka kvantovej fyzike, najväčšiemu intelektuálnemu triumfu 20. storočia, uveriteľnejší.
Einstein a jeho brilantná suita následníkov videli za horizont času a priestoru; prenikli do neviditeľnej domény, kde musí duša tiež existovať. Idúc tam si však so sebou nepribalili do kufrov žiadne náboženské pojmy a slová a preto odkazy na Boha a dušu boli zatlačené do ústrania v prospech kvarkov, neutrín, relativity a červích dier. Tieto slová znamenajú pre obyčajného človeka málo ešte aj dnes a fakt, že hovoria o teritóriu duše, prichádza ako objav. Iba hŕstka fyzikov si uvedomila (tak ako aj Einstein), že teória kozmu musí byť nevyhnutne teóriou o tom, ako funguje Božia myseľ. Oboje smeruje k základnému zdroju reality.
Aby sa duša ujala, musí sa nejasnosť a hmlistosť kvantovej teórie stať dostatočne jasnou a jednoduchou, aby mohli ľudia povedať, “Ach, takže toto je moja duša!” Náboženstvo to nedokázalo, pretože to najlepšie, čo môže väčšina ľudí po pár tisícročiach dogiem povedať, je “Možno mám dušu. Kto vie?” To nie je dosť dobré na to, aby to inšpirovalo radikálnu zmenu v ľudskej povahe od násilia k mieru, od odcudzenia k láske. Ako zdrvujúco úprimný francúzsky spisovateľ Simone Weil povedal, “Čo sa týka božských vecí, viera nie je primeraná. Iba istota vyhovie. Čokoľvek, čo je menej ako istota, nie je hodné Boha.”
To isté sa týka duše.
DUŠA JE TÁ ČASŤ vášho vedomia, ktorá existuje za hranicami tela a mysle. Čas a priestor je šošovkou, cez ktorú sa pozeráme na dušu. Príčinnosť je mechanizmus, ktorým duša koná vo svete. Je prekvapujúce, že duša sa správa veľmi podobne ako subatómový svet, ktorý dnes skúmajú fyzici. Pozrime sa teda na niektoré zarážajúce podobnosti.
1. V kvantovom svete niet hmotných vecí, len vlny možností. Inými slovami, kvantová udalosť sa môže potenciálne odohrať na dvoch miestach súčasne. To isté platí pre vaše vedomie: môžete so mnou konverzovať a súčasne sa trápiť nad zdravím svojej matky.
2. V kvantovom svete môžu dve subatómové častice, aj keď sú na dvoch opačných koncoch vesmíru, spolu navzájom komunikovať, uvádzajúc svoje aktivity do súladu, aj keď si nevymieňajú signály. Toto sa nazýva non-lokálny akauzálny vzťah. Vaše vedomie funguje podobným spôsobom. Keď začnete myslieť, aktivujete rozličné časti svojho mozgu, ktoré sú na mikroskopickej úrovni od seba vzdialené vo vzdialenosti, ekvivalentnej miliónom kilometrov. Všetky tieto rozličné časti navzájom spolu komunikujú a ich aktivity sú vo vzájomnom súlade, aj napriek tomu, že medzi nimi nedochádza k výmene elektrických či iných signálov. Vedomie organizuje kvantovomechanickú, non-lokálnu, akauzálnu súvzťažnosť púhym zámerom.
3. V kvantovej ríši existuje fenomén, známy ako kvantový skok. Častica sa môže pohybovať z jednej polohy do druhej bez toho, aby putovala priestorom medzi nimi. Podobne, aj vaše vedomie môže byť v jednej chvíli v New Yorku a v nasledujúcej v New Dillí, bez toho, aby medzitým muselo prejsť Európou.
4. V kvantovom svete funguje Heisenbergov princíp neurčitosti. Nemožno poznať pozíciu a hybnosť, rýchlosť častice súčasne. Podobne sa môže vaše vedomie sústreďovať a zameriavať na obsah myslenia alebo na prúd vedomia, ale nie na oboje naraz.
5. Predtým, než sa subatómová častica vynorí z nekonečného prázdna, existuje v tejto prázdnote ako možnosť, ako potenciál. Tak aj vaše myšlienky, než ich máte, existujú len ako možnosť. Prebývajú vo vašej duši, ktorá, podobne ako kvantová prázdnota, nemá miesto či sídlo v čase a priestore.
Čomu nás tieto vhľady učia je to, že hoci je vaša duša bez rozmeru a mimo času a priestoru, je skutočná, rovnako skutočná ako kvantová realita, ktorá dáva zrod celému hmotnému vesmíru. Vaša duša dáva zrod vášmu telu a mysli. V Bhagavadgíte hovorí Boh Krišna o duši, “Voda ju nezamočí, vietor ju neosuší, oheň ju nespáli, zbrane ju nerozdrvia, pretože je prastará, nezrodená a nikdy neumiera”. Inými slovami, vaše skutočné ja, alebo vaša duša, je potenciál, ktorý vytvára celú vašu realitu, vrátane vášho fyzického tela a mysle. Vaša celistvosť spočíva v neviditeľných, lež pregnantných možnostiach, ktoré váš život vyjavuje. Jeden život môže vyjadriť iba drobný úlomok bohatstva, ktoré vaša duša uchováva vo svojej studnici múdrosti nekonečna.
Zhrnúc to všetko, päť bodov, ktoré som práve vymenoval, popisuje to niečo, čím vaša duša je:
Keby som mal k dispozícii všetok čas na svete, mohol by som spojiť tieto duchovné tvrdenia s celkom pevnými faktami o kvantovom svete, s faktami, ktoré veda využíva pri výrobe urýchľovačov častíc alebo dokonca tranzistorov v budíku pri vašej posteli. Na tomto obmedzenom priestore si však môžme osvetliť iba najdôležitejší záver, ktorým je: V každom momente, v každej chvíli, premieňa vaša duša virtuálnu realitu – neviditeľnú sféru mimo času a priestoru – na váš výsek hmotnej reality. Toto je celý základ života, a bez neho by nič nemohlo existovať. Kvantoví priekopníci vykonali neuveriteľný, ohromujúci skok, keď povedali, že všetko viditeľné má svoje korene v neviditeľnom, že všetky veci v čase vyvierajú z večného, a že keď na to príde, všetky istoty a jasné veci sú v skutku mystériami. Keby nám náboženstvo dokázalo o nás rovnaké fakty, poznali by sme svoju dušu rovnako isto, ako Einstein vedel, že rýchlosť svetla je absolútne číslo, ktoré nemôže nič v kozme prekročiť.
Podobne ako vesmír, aj vy ste relatívni, aj absolútni. Tá relatívna časť je pozostáva zo všetkého, čo si myslíte, robíte, po čom túžite a čo vykonávate. Absolútna časť je potenciálom všetky tieto veci robiť. V kóme strácate schopnosť spájať relatívne a absolútne, napriek skutočnosti, že sa na vás až tak veľa hmotného nemení. Keď idete v noci spať, vymažete si celú svoju osobnosť, všetky svoje spomienky, všetko, čo sa vám páči a nepáči; a predsa, keď sa na ďalšie ráno zobudíte – alebo, ak ste v kóme a znovu nadobudnete vedomie – ste tu zas, v okamihu znovuzrodení, úplní s celou vašou identitou. Fakt, že ste počas noci neboli vymazaní, spočíva v tom, že časť vás sa nachádza vo vašej duši, nedotknutá udalosťami časo-priestoru.
V 21. STOROČÍ si viac a viac ľudí uvedomí, že duša je prestupná stanica medzi časo-priestorom a virtuálnou ríšou: medzi Zemou a Nebesiami, ako by mohli povedať tí, čo vidia veci nábožensky.
Je ľahké prijať to, že horu možno rozložiť na atómy, a nie je ťažšie prijať, že atómy pozostávajú z vibrujúcej energie. Ale kvantová fyzika nás naučila, že energiu možno rozložiť na – nič. Kubický centimeter prázdneho priestoru, rýdze prázdno studenej čiernoty, obsahuje viac virtuálnej energie, než žeravá hviezda. Ak dokážete pochopiť tento prudký skok, od niečoho k ničomu, od pevného k nepostihnuteľnému a nehmatateľnému, od energie k potenciálu, od činu k možnosti, pochopili ste svoju dušu. Kozmos je rozľahlý, rozvírený stroj na premieňanie jednej reality na druhú, a rovnako aj vy. Najtvorivejší akt, aký kto môže vykonať, ďaleko presahujúci čokoľvek, čo dosiahol Leonardo da Vinci, je akt vytvárania reality. A takto sa to deje z úrovne duše:
Všetci veľkí duchovní majstri chceli, aby sme sa videli v tomto svetle, ako univerzálne bytostné Ja, prichádzajúce na svet, aby zažilo ľudské bytostné Ja. Celou pointou kozmického tanca ste vy. Celý vesmír sa spikol, aby presne túto sekundu priviedol do vašej existencie. Prečo by ste mali veriť, že ste mizerná, bezvýznamná kreatúra, ktorá sa narodila a umrie, keď každý atóm od počiatku Veľkého tresku dosvedčuje váš skutočný status? Človek by sa mal každý deň radovať z toho, že má dušu: nie preto, že duša vás dostane do neba, ale preto, že tam už ste – a ste zároveň i tu. Tento kvantový paradox sa stáva krásnym v našich životoch, kde je extáza možná uprostred toľkej hmly a zmätku.
Duša nie je luxus, ale nevyhnutnosť. Nevyhnutnosť by značila, že už svoje duše poznáme, a predsa ich nepoznáme. Dovoľte mi, aby som vám ukázal, čo túto nevyhnutnosť môže privolať do života. V izbe sú veľké hodiny a vy si v tej izbe čítate. Všimnete si, že ste do knihy tak pohrúžení, že nepočujete tikot hodín. Zvuk tam určite celý čas bol. Vibrácie sa pohybovali vzduchom, tieto vibrácie dosiahli ucho a ucho vyslalo náležité signály do mozgu. A predsa, aj napriek tejto mechanike ste hodiny nepočuli. To preto, že vaša myseľ nebola zaangažovaná. Fyzický svet, so všetkými jeho činnosťami, nestačil na to, aby bol zaregistrovaný vo vašom vedomí. Bez prítomnosti mysle nie je prítomný ani on, aj napriek tomu, že každý krok na ceste do vášho mozgu je prítomný.
Myseľ samotná však ešte stále nestačí. Aj vašu myseľ možno rozptýliť, jej sily prudko vzrastajú a klesajú a počas spánku myseľ dokonca ani nefunguje. Na prebudenie mysle a jej usmernenie je potrebná duša. Keď vám duša vyšle svoje signály, vaše vedomie kaskáduje. Je to ako vodopád zo svetla. Na vrchu je duša, ktorá žiari sama a zahŕňa v sebe všetko, čo ste. Jej zámer je komunikovaný nadol k mysli, myseľ prebudí mozog, prostredníctvom ktorého interpretuje signály z ucha, a ucho prijíma nespracované dáta fyzického sveta, ktorý je len nezmyselnou vibráciou. To isté platí pre všetkých päť zmyslov. Táto kaskáda nám vraví, ako je realita utváraná dušou. Duša je tvorcom reality, subjektívnej i objektívnej. V kvantových pojmoch by sme povedali, že neviditeľná subatómová prázdnota vibruje, vysielajúc vlny energie, ktorá sa organizuje do čiastočiek (častíc), častice sa usporadúvajú do hmoty, hmota do spletitých štruktúr mozgu a napokon tieto štruktúry uzavrú kruh tým, že registrujú signály z piatich zmyslov ako realitu. Tieto dva procesy sú úplne rovnaké. Ste teda nezvyčajná forma vašej duše, rovnako, ako je tento svet nezvyčajnou formou všeobsiahlej kvantovej sféry.
Predpovedám, že akonáhle sa dostatok ľudí dostane cez svoje rýpavé pochyby o tom, či je ľudský život posvätný, skočia k uzáveru, že jediný zdravý spôsob ako žiť je ten, kedy žijete z úrovne duše. Čo by to znamenalo? Znamenalo by to, že keď vstupujete do vzťahu ku komukoľvek, bolo by vaším predpokladom “Ty a ja spoluutvárame tento svet, obaja máme preň v úmysle to najlepšie, sme z rovnakej podstaty, a takým je aj naše postavenie v očiach Boha”. To nie je iba púhe prianie, ale rýdza, jasná kvantová pravda.
Niekto s hlbokým náboženským presvedčením môže v tomto bode prísť s argumentom, že som vynechal lásku; v skutku, že som vynechal Boha. Oboje som urobil schválne. Pretože akonáhle si uvedomíte, ako rýchlo sa z lásky stáva nenávisť, akonáhle vezmete do úvahy krvavé vojny, vedené v mene Božom, vaša oddanosť sa zmení. Pocítite, že staré náboženské pravdy nestačia na to, aby spojili nový svet. To neznamená ich znevažovanie, keďže láska i Boh sú drahocenní. Ale potrebujú sa zrodiť nanovo, práve tak ako duša. Láska by mala byť impulzom duše, prijatým z univerza a podaným ďalej univerzálne ostatným. Boh by mal byť Jedným a Všetkým, realitou, ktorú nemožno rozdeliť na hašterivé viery.
Na kvantovú teóriu sa nemožno obrátiť, keď hľadáte lásku. Ale hovorí nám, že existuje neznáma ríša, ktorá je naším zdrojom, a dáva nám náznaky, že toto neznáme miesto je nekonečné, inteligentné, schopné usporadúvať celý vesmír, plné možností bez konca. Neznámo je Boh, v jednom nevyhnuteľnom ohľade: je to jediné miesto, kde môžete naozaj poznať osud svojej duše. V 21. storočí sa každodenné udalosti postarajú samy o seba a ľudská povaha sa bude rinúť smerom, aký jej určia filozofia a psychológia. Iba neznámo môže zmeniť tento smer, a to neznámo je vnútri nás. Uctievajte toto miesto, a keď ho dokážete plne objať, najvyšší zázrak – svet, ktorý konečne bude môcť žiť v mieri a láske – sa musí udiať.
Deepak Chopra
Zdroj: http://dreamingwolf.sk/Resur/rebirth.htm