Tento e-shop využíva cookies a bez ich použitia nie je schopný fungovať.Ak súhlasíte,kliknite na zelený krížik. Ak nesúhlasíte kliknite na tento odkaz.Stránka bude zrušená.
X
kontaktný formulár
chcem zaslať dotaz
počítadlo prístupov
online: 22
dnes: 1261
týždeň: 4851
celkom: 3506303

 

Ako meditovať


Kvet života,

 je symbol posvätnej geometrie, ktorý popisuje prvé akty Boha, keď tvoril vesmír.Kvet života je symbol, ktorý popisuje posvätnú geometriu, ktorá stvorila vesmír a určuje prirodzené procesy ako je mitóza, alebo pohyby planét.Je to forma, ktorá charakterizuje život ako proces založený na čase, rytmoch, hodinách, dňoch, mesiacoch, pohyboch nebeských telies, skrz ktoré získavajú myšlienky svoju podobu a semienka rastú.Kvet života predstavuje okamžik, v ktorom Boh aktivoval svoju vôľu, aby stvoril vesmír, keď opustil stav kľudu, neexistencie, nebytia, prázdnoty a temnoty.Posvätný vzor, Kvet života, primárny zdroj všetkých fyzických foriem.

Kedysi všetok život vo vesmíre poznal „Kvet života“ ako vzorec stvorenia - geometrický tvar, ktorý nás privádza do fyzického bytia a vyvádza z neho. Potom sme z veľmi vysokého stavu bytia upadli do temnoty a zabudli sme na to, kým sme boli. Tisíce rokov bolo tajomstvo zachované v prastarých artefaktoch a rytinách po celom svete a zakódované v bunkách všetkého živého.

Teraz sa prebúdzame zo spánku, zbavujeme sa starých modelov a pozorujeme záblesky zlatého svetla nového úsvitu cez okno vnímania. Táto kniha je jedným z týchto okien, v ktorej Drunvalo Melchizedek osvetľuje mystériu príchodu ľudských bytostí do života, prečo sa so svetom deje to, čo sa deje a oboznamuje nás s jemnými energiami, ktoré umožnia nášmu vedomiu rozkvitnúť do skutočnej krásy.



Starý kabát - AI

Visel na vešiaku už celé roky.
Nie na tom, ktorý je na očiach, kde sa striedajú nové veci a rýchle rozhodnutia. Visel vzadu. Tam, kam sa siaha len vtedy, keď človek nehľadá pekné, ale potrebné.
Starý kabát.
Mal ošúchané lakte, podšívku mierne natrhnutú pri vrecku a vôňu, ktorú nešlo vyprať. Nebola nepríjemná. Bola známa. Zmes dažďa, prachu, tabaku a niečoho, čo sa dalo nazvať len slovom kedysi.
Bol čas, keď ten kabát znamenal viac než oblečenie. Bol ochranou. Keď vietor rezal do tváre a ruky mrzli, kabát držal teplo. Keď sa svet zdal príliš veľký a človek príliš malý, dalo sa doň zabaliť a na chvíľu zmiznúť.
Pamätal si veľa.
Pamätal si ranné cesty, keď ulice ešte spali a kroky zneli hlasnejšie než myšlienky. Pamätal si stanice, kde sa čakalo bez istoty, len s kufrom a vierou, že niekam sa ide. Pamätal si rozhovory, ktoré sa viedli potichu, aby ich nik iný nepočul. A pamätal si mlčanie, ktoré bolo hlasnejšie než všetky slová.
Raz ho niekto chcel vyhodiť.
„Je starý,“ zaznelo.
„Deravý.“
„Aj tak ho už nenosíš.“
Kabát vtedy visel ticho. Neobhajoval sa. Vedel, že veci, ktoré majú význam, sa nevysvetľujú.
A tak tam zostal.
Roky plynuli. Nové kabáty prichádzali a odchádzali. Boli krajšie, ľahšie, modernejšie. Ale nikdy sa v nich nedalo cítiť bezpečne. Len upravene.
Jedného dňa prišiel chlad, ktorý nebol len vonkajší. Bol to chlad, ktorý sa usadí v hrudi a nejde vytriasť. Deň, keď sa človek vracia domov pomaly, bez cieľa, len aby sa niekam vrátil.
Ruka siahla dozadu.
Na miesto, kde sa nič nemenilo.
Starý kabát bol ťažší, než si pamätal. Ale nie nepríjemne. Skôr tak, ako keď ťa niekto objíme bez otázok. Zapínanie trochu škrípalo. Látka nebola dokonalá. Ale keď si ho obliekol, niečo si sadlo. Ako keby telo povedalo: áno, toto poznám.
Vonku začalo pršať. Dážď sa opieral o kabát a stekal po ňom bez toho, aby prenikol dovnútra. Presne tak, ako kedysi. Kabát si pamätal, ako chrániť.
Ľudia prechádzali okolo. Nikto sa neobzrel. Nikto si nevšimol starý kabát. A to bolo v poriadku. Nie všetko, čo je dôležité, musí byť videné.
Cestou sa vynárali spomienky. Nie bolestivé. Skôr tiché. Ako fotografie, ktoré už neštípu. Len pripomínajú. Tvár, ktorá sa smiala. Hlas, ktorý už nepočuť. Miesta, ktoré zmenili význam.
Kabát ich niesol všetky. Bez výčitiek. Bez otázok.
Keď sa večer vrátil domov, zavesil ho späť. Nie dozadu. Tentoraz dopredu. Na miesto, kde sa siaha častejšie.
Starý kabát nebol návratom do minulosti.
Bol dôkazom, že niečo prežilo.
Že nie všetko, čo je opotrebované, je zbytočné.
A že niektoré veci majú hodnotu práve preto, že s nami vydržali, keď sme neboli v najlepšej forme.
Visel tam pokojne.
Pripravený.
Nie na parádu.
Ale na ďalší chladný deň, ktorý raz príde.
A keď príde, starý kabát bude vedieť, čo má robiť.
01.01.2026

Sen Korza, alebo, kam sme sa to dostali?


Pocítil som zvláštny pocit pri pohľade na človeka ktorý sedel na akomsi hudobnom "stroji" v strede námestia na bratislavskom Korze a svojou hudbou si zarábal na živobytie. Zažil som už naozaj veľa vo svojom živote, ale pri tomto pohľade som radšej odvrátil zrak, preto že sa mi vtisli slzy do očí. Neboli to len slzy dojatia zo znejúcich tónov nostalgickej melódie, ale aj slzy dojatia nad človekom, ktorý sám seba nastavil ako zrkadlo tejto doby. Videl som už veľa podobných, ale on a ten jeho precízne vyrobený "stroj", mal v sebe niečo , čo ma prinútilo hlbšie sa zamyslieť nad svetom v ktorom žijem. Nad tým čo bolo, je, a možno ešte chvíľu bude. Korzo bolo pre vtedajšiu mladú generáciu, ku ktorej som patril aj ja, niečím výnimočným. Tak ako aj tento hudobník, tak aj my, vtedy mladí ľudia, plný života a iskrivej nádeje v srdciach, sme tam hľadali pobavenie, pochopenie, no hlavne sme si tam vytvárali svoj vlastný svet slobody. Dokázali sme sa tešiť z maličkostí, zo stretnutí, z úspechu, ktorý by bol v dnešnej dobe nepovšimnutým činom.

Práve tam, v tej neopakovateľnej atmosfére sme počúvali zašumené rádiostanice, ktoré nás viedli svojou veľkou slávobránou slobody s malými dvermi, do sveta nepoznaného "blahobytu". Korzo bolo spojenie, poznanie i snívanie. Boli to naše prvé lásky, priateľstvá i manželstvá. Tu, sme slepo verili, vo svoju nikdy nenaplnenú vieru slobody. Všetko čo priniesol vánok spoza Dunaja, sme považovali za to najlepšie, čo nám mohol svet dať. Verili sme, že pravda je tam naozaj pravdou, sloboda ozajstnou slobodou, že človek má väčšiu hodnotu ako tomu bolo u nás, dokonca sme verili, že aj tráva je tam zelenšia.

 

Teraz, po dlhých rokoch som však pochopil, že to, na čo sme tak veľmi čakali, nemá nič spoločné s našimi predstavami. Nastúpila nová spoločnosť ľudí, ktorých istoty sú horšie ako v časoch ktoré sme žili my. A na to by nikto z nás v tej dobe, ani len vo sne nepomyslel. Vystresované davy, pripomínajúce elektronických ľudí, ktorí sa ženú na svoje pracoviská s obavou, či cez noc neprišli o prácu, alebo či ešte budú potrebný, vo mne zanechávajú zvláštne pocity. Nás nespájal facebook, mobil, mail ani skype, ale boli sme súdržnejší a určite i viac ľudskejší. Dokonca si dovolím tvrdiť, že i vtedajšia moc mi pripadala /v porovnaní s touto/ ľudskejšia. Nepotrebovali sme k životu toľko prostriedkov, luxusu, ani nevraživej konkurencie, ktorá veľakrát presahuje medze únosnosti ľudského spolužitia a skôr pripomína ríšu zvierat. Nie je to len chyba ľudí, je to chyba nevyliečiteľne chorého systému v ktorom žijeme. Tento systém je nastavený tak, aby živil v prvom rade vlastné potreby, svoju vlastnú nenažratosť ktorá nemá dna, svoj vlastný aparát darmožráčov, ktorí sa nám obtierajú okolo nôh. Rozrastajú sa ako krysy, ktoré nás skôr či neskôr predsa len dobehnú, aby nám prehrýzli i tú poslednú niť istoty. Systém, ktorý položil na kolená predošlý systém, aby mohol kradnúť on sám!

Systém-režim, v ktorom sme žili my, dobrý nebol, mal svoje negatíva i čierne stránky, no bez jeho ospravedlňovania, nemal toľko negatívneho dopadu na človeka, ako systém, ktorý žijeme teraz. Kto sa však postaví aby niečo spravil. Kto uzná a verejne povie to čo cíti, čo si naozaj mysli? Kto to povie i za cenu , že sa to mnohým zarytým kapitalistom nebude páčiť?

Čoraz viac mi to pripadá, akoby som sa díval na dav ľudí pustený z reťaze, ktorý sa musí za každú cenu uživiť, presadiť, zamestnať, splácať úvery, hypotéky a pod. Ako dav, ktorý nemá svojho vodcu, svoje normy. Nepozná mieru svojich potrieb, pretože neistoty prevažujú nad istotami do takej miery, že už človek prestáva veriť v zajtrajšok. Nik nevie čo príde zajtra, čo ho čaká.

Tento svet, hlavne ten materiálny svet, je ako svet bábok. Keď sa pretrhne nit, padne tvárou k zemi. A k tomu stačí spadnúť z bicykla, alebo nečakané ochorenie.

Agresivita polície, grobianstvo a arogantnosť úradníkov štátnych inštitúcií, nezáujem, alebo povrchný záujem o občana, klamstvo, zavádzanie, rôzne kauzy. Človek je označený za rasistu, keď si dovolí v rámci bežného upozornenia poukázať na spôsob života určitých etník. Zvrátené hodnoty, určované mocou. Ale akou? Odkiaľ takáto negatívna moc prichádza?

Nie, nehľadajte tu prosím, akúsi náklonnosť k socializmu či komunizmu. Veľmi by ste sa pomýlili, keby ste v tom videli takýto zámer. Hľadajte skôr ozajstný pohľad na túto bezduchú dobu, vrátane kritiky, ktorú si právom zaslúži. Dobu, ktorej následky sa identicky negatívne prejavujú na celom svete.

Niečo treba zmeniť! A to čo najskôr, pretože zajtra môže byť neskoro. Ten hudobník to hovorí svojou vlastnou rečou! A tak ma záverom napadla otázka: Na čo ešte by sme mali na tom povestnom Korze, tak netrpezlivo a s nádejou čakať teraz? Aký sen by sme mali snívať? Alebo toto je tiež len sen? Myslím že všetko je povedané...svet je niekým riadený... !

-Sambaly-