Tento e-shop využíva cookies a bez ich použitia nie je schopný fungovať.Ak súhlasíte,kliknite na zelený krížik. Ak nesúhlasíte kliknite na tento odkaz.Stránka bude zrušená.
X
kontaktný formulár
chcem zaslať dotaz
počítadlo prístupov
online: 24
dnes: 357
týždeň: 3189
celkom: 3509185

Starý kabát - AI

Visel na vešiaku už celé roky.
Nie na tom, ktorý je na očiach, kde sa striedajú nové veci a rýchle rozhodnutia. Visel vzadu. Tam, kam sa siaha len vtedy, keď človek nehľadá pekné, ale potrebné.
Starý kabát.
Mal ošúchané lakte, podšívku mierne natrhnutú pri vrecku a vôňu, ktorú nešlo vyprať. Nebola nepríjemná. Bola známa. Zmes dažďa, prachu, tabaku a niečoho, čo sa dalo nazvať len slovom kedysi.
Bol čas, keď ten kabát znamenal viac než oblečenie. Bol ochranou. Keď vietor rezal do tváre a ruky mrzli, kabát držal teplo. Keď sa svet zdal príliš veľký a človek príliš malý, dalo sa doň zabaliť a na chvíľu zmiznúť.
Pamätal si veľa.
Pamätal si ranné cesty, keď ulice ešte spali a kroky zneli hlasnejšie než myšlienky. Pamätal si stanice, kde sa čakalo bez istoty, len s kufrom a vierou, že niekam sa ide. Pamätal si rozhovory, ktoré sa viedli potichu, aby ich nik iný nepočul. A pamätal si mlčanie, ktoré bolo hlasnejšie než všetky slová.
Raz ho niekto chcel vyhodiť.
„Je starý,“ zaznelo.
„Deravý.“
„Aj tak ho už nenosíš.“
Kabát vtedy visel ticho. Neobhajoval sa. Vedel, že veci, ktoré majú význam, sa nevysvetľujú.
A tak tam zostal.
Roky plynuli. Nové kabáty prichádzali a odchádzali. Boli krajšie, ľahšie, modernejšie. Ale nikdy sa v nich nedalo cítiť bezpečne. Len upravene.
Jedného dňa prišiel chlad, ktorý nebol len vonkajší. Bol to chlad, ktorý sa usadí v hrudi a nejde vytriasť. Deň, keď sa človek vracia domov pomaly, bez cieľa, len aby sa niekam vrátil.
Ruka siahla dozadu.
Na miesto, kde sa nič nemenilo.
Starý kabát bol ťažší, než si pamätal. Ale nie nepríjemne. Skôr tak, ako keď ťa niekto objíme bez otázok. Zapínanie trochu škrípalo. Látka nebola dokonalá. Ale keď si ho obliekol, niečo si sadlo. Ako keby telo povedalo: áno, toto poznám.
Vonku začalo pršať. Dážď sa opieral o kabát a stekal po ňom bez toho, aby prenikol dovnútra. Presne tak, ako kedysi. Kabát si pamätal, ako chrániť.
Ľudia prechádzali okolo. Nikto sa neobzrel. Nikto si nevšimol starý kabát. A to bolo v poriadku. Nie všetko, čo je dôležité, musí byť videné.
Cestou sa vynárali spomienky. Nie bolestivé. Skôr tiché. Ako fotografie, ktoré už neštípu. Len pripomínajú. Tvár, ktorá sa smiala. Hlas, ktorý už nepočuť. Miesta, ktoré zmenili význam.
Kabát ich niesol všetky. Bez výčitiek. Bez otázok.
Keď sa večer vrátil domov, zavesil ho späť. Nie dozadu. Tentoraz dopredu. Na miesto, kde sa siaha častejšie.
Starý kabát nebol návratom do minulosti.
Bol dôkazom, že niečo prežilo.
Že nie všetko, čo je opotrebované, je zbytočné.
A že niektoré veci majú hodnotu práve preto, že s nami vydržali, keď sme neboli v najlepšej forme.
Visel tam pokojne.
Pripravený.
Nie na parádu.
Ale na ďalší chladný deň, ktorý raz príde.
A keď príde, starý kabát bude vedieť, čo má robiť.
01.01.2026

 

Ako meditovať


Kvet života,

 je symbol posvätnej geometrie, ktorý popisuje prvé akty Boha, keď tvoril vesmír.Kvet života je symbol, ktorý popisuje posvätnú geometriu, ktorá stvorila vesmír a určuje prirodzené procesy ako je mitóza, alebo pohyby planét.Je to forma, ktorá charakterizuje život ako proces založený na čase, rytmoch, hodinách, dňoch, mesiacoch, pohyboch nebeských telies, skrz ktoré získavajú myšlienky svoju podobu a semienka rastú.Kvet života predstavuje okamžik, v ktorom Boh aktivoval svoju vôľu, aby stvoril vesmír, keď opustil stav kľudu, neexistencie, nebytia, prázdnoty a temnoty.Posvätný vzor, Kvet života, primárny zdroj všetkých fyzických foriem.

Kedysi všetok život vo vesmíre poznal „Kvet života“ ako vzorec stvorenia - geometrický tvar, ktorý nás privádza do fyzického bytia a vyvádza z neho. Potom sme z veľmi vysokého stavu bytia upadli do temnoty a zabudli sme na to, kým sme boli. Tisíce rokov bolo tajomstvo zachované v prastarých artefaktoch a rytinách po celom svete a zakódované v bunkách všetkého živého.

Teraz sa prebúdzame zo spánku, zbavujeme sa starých modelov a pozorujeme záblesky zlatého svetla nového úsvitu cez okno vnímania. Táto kniha je jedným z týchto okien, v ktorej Drunvalo Melchizedek osvetľuje mystériu príchodu ľudských bytostí do života, prečo sa so svetom deje to, čo sa deje a oboznamuje nás s jemnými energiami, ktoré umožnia nášmu vedomiu rozkvitnúť do skutočnej krásy.


Iris AI


Iris mala oči farby dažďa tesne pred búrkou. Neboli ani zelené, ani sivé – boli premenlivé, ako keby si pamätali všetky oblohy, ktoré kedy videla. Bola to tichá mačka. Nevnucovala sa, nemňaukala bez dôvodu, a predsa si ju každý v dome všimol skôr než čokoľvek iné.
Prišla jedného jesenného rána. Dvere boli pootvorené, vzduch studený a na prahu sedela ona – malá, špinavá, ale s pohľadom, ktorý pôsobil, akoby sem patrila odjakživa. Nikto ju nepozval. Iris jednoducho vošla.
Najradšej sedávala na parapete. Odtiaľ sledovala svet: vtáky, ktoré nikdy nechytila, ľudí, ktorí sa nikdy nezastavili, a stromy, ktoré sa rok čo rok menili, zatiaľ čo ona zostávala rovnaká. Keď pršalo, pritisla sa ku sklu a jej chvost sa jemne pohupoval, akoby rátal kvapky.

 

V noci mala Iris iný život. Ticho sa pohybovala po dome, ako tieň s mäkkými labkami. Zastavovala sa pri spiacej posteli, dýchala pomaly a bdela. Nie preto, že by musela – ale preto, že chcela. Ako keby mala úlohu, ktorú jej nikto nevysvetlil, no ona ju brala vážne.
Raz v zime, keď bol dom nezvyčajne prázdny a ticho bolelo viac než chlad, Iris vyskočila na stôl a zhodila pohár. Zvuk rozbil mlčanie. Nebola to nehoda. Bol to signál. Pripomenutie, že život sa ešte hýbe, že niekto je nablízku.
Roky plynuli a Iris zosivela len nepatrne, akoby čas váhal dotknúť sa jej. A keď raz zmizla – bez stopy, bez rozlúčky – parapet zostal prázdny. No v daždi, ktorý sa opieral o okná, bolo stále cítiť jej pohľad.
Hovorieva sa, že niektoré mačky nie sú len zvieratá. Sú pamäťou domu.

A Iris bola presne taká.

01.01.2026

 

Spomienka - AI
 
Spomienka nikdy nepríde vtedy, keď ju človek volá. Vždy si vyberie vlastnú chvíľu. Najčastejšie tú najnevhodnejšiu – keď stojíš pri okne, keď si myslíš, že už máš pokoj, alebo keď si len chceš na chvíľu sadnúť a byť ticho.
Prišla aj jemu takto.
Sedel v kuchyni, starej kuchyni s obitým stolom a stoličkami, ktoré pamätali viac zadkov než mien. Všetko tam bolo tak, ako má byť. Hrniec na sporáku, záclona trochu zožltnutá od rokov, hodiny, čo išli o dve minúty pozadu – a nikomu to nikdy neprekážalo.
Vonku bolo po daždi. Ten druh dažďa, čo nehučí, len namáča. A práve vtedy, keď lyžička cinkla o hrnček, sa to stalo.
Zrazu tam bola.
Nie obraz. Nie presná scéna. Skôr pocit. Vôňa. Teplo v hrudi, ktoré zároveň trochu bolelo.
Bol znovu chlapec.
Vidí dvor. Starý dvor s popraskaným betónom a hrdzavou bránou. Leto. Nie horúce, ale také poctivé, aké bývali kedysi. Vzduch voňal po tráve a po niečom sladkom – možno po malinách, možno po koláči, ktorý sa ešte len chystal.
Sedel na schode a obúval si tenisky. Jedna šnúrka bola vždy kratšia. Nikdy sa ju nenaučil viazať poriadne, ale to nevadilo. Vtedy nič nevadilo.
Z domu vyšiel starý otec. Neponáhľal sa. Nikdy sa neponáhľal. Mal klobúk, ktorý už dávno stratil farbu, a ruky, ktoré vedeli viac než celé knihy.
„Neutekaj,“ povedal len tak, bez príkazu. Skôr ako rada do života.
A on neutekal. Išli spolu. Pomalým krokom. Svet nikam neodchádzal.
Tá spomienka nemala dej. Nemala pointu. Nebola dôležitá. A práve preto bolela.
Lebo dnes už vie, že vtedy bol svet celý. Nechýbalo v ňom nič. Ani odpovede. Ani rýchlosť. Ani vysvetlenia.
Spomienka sa zlomila v maličkosti.
Zvuk dverí.
Vrátil sa späť do kuchyne. Hrniec začal vrieť, hodiny tikali a on si uvedomil, že sedí s lyžičkou vo vzduchu už pridlho. Ruka sa mu mierne triasla.
Takto to robia spomienky. Neopýtajú sa, či máš čas. Prídu, dotknú sa a odídu. A zanechajú ticho, ktoré nie je prázdne, len plné niečoho, čo sa už nedá pomenovať.
Postavil sa a otvoril okno. Dnu vošiel studenší vzduch. Zmes mokrej zeme a jesene. Iná vôňa, než kedysi. Ale stále skutočná.
Pochopil jednu vec – až príliš neskoro, ako to býva.
Spomienky nie sú na to, aby nás vrátili späť. Sú tu preto, aby nám pripomenuli, že sme raz boli celí. A že niečo z toho v nás ešte stále je, aj keď to už nemá meno ani tvár.
Zavrel okno. Sadol si späť. Čaj bol už studený.
Usmial sa.
Nie veselo. Nie smutne. Len tak, ako sa usmievajú ľudia, ktorí vedia, že niektoré veci sa nestratia. Len sa presunú hlbšie.
A tam ticho čakajú.
10.01.2026

Príbeh Chrústa - PAI

Májový pútnik: Príbeh chrústa Bruna - AI

Dlhé roky žil v tme. Bruno si už ani nepamätal, aké to je vidieť niečo iné než hnedú hlinu a prepletené korene starého duba. Ako larva trávil dni v tichu zeme, kde čas plynul pomaly a jedinou istotou bola vlhkosť pôdy. Potom však prišiel ten moment – neviditeľné hodiny prírody odbili správny čas. Bruno sa zakuklil a premenil.

Keď sa jedného májového večera konečne vyhrabal na povrch, svet ho takmer oslepil, hoci sa už stmievalo.

Prvý vzlet

Bruno stál na steble trávy a cítil, ako mu na jemné chĺpky na tele dopadá vlahý večerný vzduch. Jeho tvrdé krovky boli lesklé a pevné, pripravené chrániť to najcennejšie – jemné blanité krídla schované pod nimi.

„Tak toto je ten svet,“ pomyslel si Bruno a rozhliadol sa okolo seba svojimi zloženými očami. Všetko bolo obrovské. Kvety orgovánu voňali tak intenzívne, že sa mu z toho krútila hlava. Vedel, že nemá veľa času. Život chrústa je krátky a intenzívny, niečo ako blesk, ktorý prežiari noc.

S hlasným bzučaním, ktoré znelo ako malý motorček, Bruno vzlietol. Nebol to najelegantnejší let – chrústy nie sú práve baletky medzi hmyzom – ale bol cieľavedomý. Narážal do listov, kľučkoval medzi vetvami čerešne a užíval si slobodu.

Pasca falošného slnka

Ako tak letel nad záhradou, zrazu uvidel niečo magické. Jasné, biele svetlo, ktoré nehybne viselo v priestore. „Slnko!“ napadlo ho. „Slnko sa vrátilo, aby ma pozdravilo!“

Nebolo to však slnko, ale pouličná lampa na konci ulice. Bruno, hnaný inštinktom, ktorý ho viedol za svetlom, začal šialene krúžiť okolo horúcej žiarovky. Nebol tam sám. Desiatky ďalších chrústov narážali do skla lampy s tupým zvukom ťuk-ťuk-ťuk.

„Prestaňte!“ zakričal by Bruno, keby mohol, ale sám nevedel odolať. To svetlo ho vábilo, omamovalo a vyčerpávalo. Až keď od únavy dopadol na lavičku pod lampou, uvedomil si, že toto svetlo nedáva život, len berie silu.

Stretnutie v korunách

Keď si Bruno oddýchol a striasol zo seba to zvláštne očarenie, vzlietol znova. Tentoraz ho neviedlo svetlo, ale vôňa. Sladká, korenistá vôňa iného chrústa. Letel k starému gaštanu, ktorého listy boli práve v najlepšej šťave.

Tam, na spodnej strane veľkého listu, ju uvidel. Volala sa Bella. Mala rovnako krásne vejárikovité tykadlá ako on a jej krovky sa v mesačnom svite jemne leskli. Bruno k nej podišiel, opatrne kráčajúc po okraji listu.

„Hľadal som ťa celý život,“ chcel povedať, ale namiesto toho len ticho pohol tykadlami. Bella mu odpovedala rovnakým gestom. V tú noc sa pre Bruna zastavil čas. Už nebolo dôležité, že strávil roky v podzemí, ani to, že jeho čas na tomto svete sa meria v dňoch.

Odkaz v koreňoch

O niekoľko týždňov neskôr, keď sa máj chýlil ku koncu, Bruno sedel na vetve starého duba. Bol unavený, jeho pohyby už neboli také rýchle a krídla mali potrhané okraje od súbojov s vetrom a vtákmi. Ale bol spokojný.

Videl Bellu, ako zostupuje k zemi, aby do kyprej pôdy uložila vajíčka – novú generáciu malých pútnikov, ktorí raz, o pár rokov, opäť rozozvučia májové večery svojím bzučaním.

Bruno zavrel oči, zatiaľ čo ho hrial posledný lúč zapadajúceho slnka. Vedel, že jeho príbeh nekončí. Pokračuje tam dole, v tichu pod koreňmi, kde sa začína nový kolobeh života.

14.01.2026