stránky
kontaktný formulár
počítadlo prístupov
online: 26
dnes: 1041
týždeň: 4417
celkom: 3499377
dnes: 1041
týždeň: 4417
celkom: 3499377
Ako meditovať
najnovšie produkty
Kolesá ticha
Kolesá ticha
Rána mali zvláštnu chuť. Niektoré boli kovové, iné prázdne, občas jemné ako para nad čajom. Najprv prišlo ticho – to hlboké, v ktorom sa telo ešte nepohlo, ale myšlienky už áno. Potom prišlo rozhodnutie. Každý deň rovnaké a predsa nové: pohnúť sa.
Vozík stál pri posteli ako vec, ktorá sa nedá ignorovať. Nie nepriateľ, skôr pripomienka. Že veci sú inak. Ruky sa naučili presnosť. Prsty poznali drsnosť obručí. Presun z postele bol kedysi boj, dnes rituál. Nie vždy ľahký, ale zvládnuteľný. V týchto drobných pohyboch sa skrývala zvláštna dôstojnosť – tichá, neokázalá.
Vonku bol svet hlučný a nerovný. Obrubníky sa tvárili nevinne, kým neboli príliš vysoké. Dvere boli často úzke, niekedy len mentálne. Ľudia mali rôzne pohľady. Niektorí sa dívali dlho, akoby čakali vysvetlenie. Iní sa rýchlo odvrátili, aby sa nemuseli cítiť trápne. A potom boli tí, čo sa usmiali obyčajne, bez otázok, bez váhy. Tí menili deň.
Čas sa začal deliť inak. Nie na hodiny, ale na sily. Na to, čo dnes ide a čo nie. Boli dni, keď ruky pálili a ramená protestovali. Dni, keď sa zdalo, že celý svet je naklonený proti smeru pohybu. A potom boli dni, keď sa kolesá rozbehli ľahko, vietor sa oprel do tváre a telo si spomenulo na radosť z rýchlosti.
Naučil sa pýtať o pomoc. Nie hneď. Najprv to bolelo viac než presuny. Ale postupne prišlo pochopenie, že pomoc neuberá hodnotu. Učí vzťahom. Učí dôvere. A že odmietať pomoc len preto, aby človek vyzeral silný, je iný druh slabosti.
V kaviarni, kam kedysi chodieval, bola tá istá vôňa. Káva chutila rovnako. Stoličky však zrazu prekážali. Niektoré sa dali odsunúť, iné nie. Majiteľ sa po chvíli naučil pripraviť miesto bez otázok. Len gesto. To stačilo. V týchto drobnostiach sa svet pomaly ohýbal.
Začal si zapisovať veci. Najprv krátke poznámky: čo dnes bolelo, čo prekvapilo, čo sa podarilo. Potom vety rástli. Objavili sa odseky. Písanie sa stalo priestorom, kde sa dalo chodiť bez nôh. Kde sa dalo vracať a ísť ďalej zároveň. Slová mali kolesá.
Ľudia sa začali ozývať. Tí, čo boli na začiatku. Tí, čo sa báli vyjsť von. Tí, čo sa hanbili za hnev, za závisť voči „zdravým“, za túžbu mať späť starý život. Odpovede neboli veľké. Boli úprimné. Že je v poriadku nebyť v poriadku. Že sila nie je nepretržitá. Že aj státie na mieste je niekedy pohyb.
Boli noci, keď sa snívalo o chôdzi. O schodoch, ktoré neboli prekážkou. O zemi pod chodidlami. Po prebudení prišlo krátke bodnutie. Nie smútok, skôr spomienka. Potom dotyk chladných obručí. Skutočnosť. A tiché rozhodnutie pokračovať.
Vzťahy sa prečistili. Niektoré sa vzdialili, bez hádok, len potichu. Iné zosilneli. Zistilo sa, že blízkosť nie je o tempe, ale o smere. O schopnosti byť spolu aj vtedy, keď sa mlčí.
Časom sa zmenil pohľad na telo. Už to nebolo „pokazené“. Bolo iné. Vyžadovalo viac plánovania, viac starostlivosti, viac trpezlivosti. Ale dalo aj niečo späť – pozornosť. Prítomnosť. Umenie všimnúť si malé víťazstvá: hladký presun, dobrý deň bez bolesti, smiech, ktorý príde nečakane.
Jedného popoludnia sa cesta mierne sklonila. Bez rozmýšľania sa kolesá rozbehli. Rýchlosť nebola únikom, bola dôkazom. Vietor niesol myšlienku, že život sa nezastavil. Len zmenil techniku pohybu.
A tak sa dni vrstvili. Nie ako návrat k tomu, čo bolo, ale ako tvarovanie niečoho nového. Bez veľkých slov. Bez mien. Len s vedomím, že hodnota človeka neleží v tom, ako stojí, ale v tom, kam smeruje.
Kolesá sa točili. Ticho už nebolo prázdne. Bolo plné krokov, ktoré sa dali počuť len vnútri.
01.01.2026
Upozornenie: Informácie na tejto stránke NIE SÚ náhradou za lekárske rady, vyšetrenia, či akúkoľvek medicínsku liečbu. Používanie výrobkov zo živice, sviečok, drahých kameňov-polodrahokamov, pobyty v Pyramíde... ako aj ostatné služby a výrobky, sú na vašom vlastnom uvážení. Pred akýmkoľvek úkonom ktorý hodláte vykonať, sa poraďte s lekárom!