stránky
kontaktný formulár
počítadlo prístupov
online: 32
dnes: 821
týždeň: 4197
celkom: 3499157
dnes: 821
týždeň: 4197
celkom: 3499157
Ako meditovať
najnovšie produkty
Pribehy AI
Mucha
Ráno sa začalo ticho, až podozrivo ticho, a práve v tom tichu sa narodila mucha.
Nebola väčšia než bodka na konci vety, no už v prvom okamihu vedela, že svet je obrovský, neprehľadný a plný pachov. Vyliahla sa na okraji kuchynského stola, tam, kde drevo pamätalo tisíce omrviniek a kde slnko každé ráno kreslilo rovnaký šikmý tieň. Jej krídla boli ešte mäkké, lepkavé, a predsa sa v nich chvela túžba po pohybe, po vzduchu, po všetkom, čo sa ligotalo a hučalo.
Mucha nepoznala mená vecí. Nevedela, čo je šálka, čo je okno ani čo znamená slovo „nebezpečenstvo“. Poznala len hlad, teplo a neodolateľné volanie vôní, ktoré sa miešali do opojného chaosu. Každý pach bol prísľubom a každá vibrácia varovaním.
Nebola väčšia než bodka na konci vety, no už v prvom okamihu vedela, že svet je obrovský, neprehľadný a plný pachov. Vyliahla sa na okraji kuchynského stola, tam, kde drevo pamätalo tisíce omrviniek a kde slnko každé ráno kreslilo rovnaký šikmý tieň. Jej krídla boli ešte mäkké, lepkavé, a predsa sa v nich chvela túžba po pohybe, po vzduchu, po všetkom, čo sa ligotalo a hučalo.
Mucha nepoznala mená vecí. Nevedela, čo je šálka, čo je okno ani čo znamená slovo „nebezpečenstvo“. Poznala len hlad, teplo a neodolateľné volanie vôní, ktoré sa miešali do opojného chaosu. Každý pach bol prísľubom a každá vibrácia varovaním.
Keď sa prvý raz odlepila od stola, svet sa roztrhol na tisíc obrazov. Kuchyňa už nebola miestnosťou, ale krajinou: pohorie stoličiek, les lesklých povrchov a nekonečné nebo pod stropom. A niekde v tom všetkom sa pohybovalo niečo obrovské, pomalé a desivé – človek, ktorého kroky duneli ako vzdialená búrka.
Mucha ešte netušila, že jej krátky život bude príbehom úniku, náhody a vzdoru. Netušila, že každý jej let môže byť posledný. Vedela len jediné: lietať znamená žiť. A tak vzlietla znova.A vzduch ju niesol ako myšlienku, ktorá sa ešte nestihla stať slovom.
Mucha sa učila svet po kúskoch. Zistila, že sklo je zradné — vonia po slobode, no je tvrdé a nemilosrdné. Zistila, že svetlo je mäkké len z diaľky a že tiene sú bezpečné ako spomienky, ktoré nikto nevidí. Naučila sa pristávať na okrajoch vecí, tam, kde končí istota a začína pád.
Čas pre ňu neplynul v hodinách. Plynul v úderoch srdca, v chvení krídel, v okamihu medzi útekom a dotykom. Každá sekunda bola celým životom a každý život sa dal stratiť jediným mávnutím cudzej ruky.
Keď človek odišiel, kuchyňa stíchla. Zostalo len bzučanie chladničky — hlboké, pravidelné, takmer materinské. Mucha si sadla na jej studený bok a cítila, ako jej telo vibruje spolu so strojom. V tom zvláštnom spojení pochopila niečo, čo nemalo meno: že aj veci, ktoré nehýbu krídlami, majú svoj vlastný dych.
Spomenula si na teplo, z ktorého vyšla, hoci netušila, čo znamená spomienka. V jej maličkom tele sa však usadilo ticho, jemné a krehké ako prach v slnečnom lúči. Nebola sama. Svet ju vnímal, aj keď o tom nevedel.
A tak tam sedela, drobný bod v obrovskej miestnosti, a celý vesmír sa na chvíľu zmestil do jednej muchy, ktorá len bola.Potom sa niečo zmenilo.Nie v priestore, ale v napätí vzduchu, ktoré mucha cítila skôr, než ho mohla pochopiť. Jemný otras, taký nepatrný, že by ho človek nazval náhodou, pre ňu znamenal výzvu. Krídla sa jej zachveli a v tom chvení bolo rozhodnutie, hoci bez slov a bez pochybností.
Vzlietla.
Let už nebol útekom, ale hľadaním. Kuchyňa sa zmenila na mapu plnú neviditeľných ciest. Nad stolom sa vznášala vôňa niečoho sladkého, spomienka na raňajky, ktoré sa dávno skončili, no stále pretrvávali v drobných stopách. Mucha krúžila pomaly, akoby nechcela rušiť ticho, ktoré si miestnosť medzičasom osvojila.
Pri okne sa zastavila. Svet za sklom pulzoval svetlom, farbami a pohybom, no ona už vedela, že sloboda nemusí znamenať vonkajšok. Sklo sa lesklo ako hladina jazera, ktorá sľubuje hĺbku, no skrýva tvrdosť. Tentoraz doň nenarazila. Sadla si na rám, tam, kde drevo dýchalo starým slnkom a prachom.
Vonku sa pohol list. Vietor ním otočil, akoby niekto nenápadne otočil stránku knihy. Mucha sledovala ten pohyb a v jej malom tele sa zrodil zvláštny pokoj. Svet pokračoval bez nej, a predsa jej bol blízky.
Vtedy sa ozvalo tiché kročanie. Človek sa vracal. Kroky neboli hrozbou, len prítomnosťou. Mucha cítila váhu tej blízkosti, ale neutekala hneď. Zostala ešte jeden dych, jeden úder srdca, jeden záblesk bytia.
A potom sa zdvihla, nie zo strachu, ale z úcty k pohybu. Krátky let, sotva postrehnuteľný, a už bola inde — tam, kde sa svet znovu začínal.
Mucha sa pohla.
Nie krídlami, nie telom, ale pamäťou.
V jej drobnej hlave sa rozvinul svet, ktorý bol väčší než kuchyňa, väčší než okno, väčší než človek, ktorý práve prešiel miestnosťou a zanechal po sebe teplý tieň.
Volala sa Ema. Aspoň tak si hovorila sama. Muchy si dávajú mená potichu, aby ich vietor neodniesol.
Sedela na okraji pohára s vodou a pozorovala, ako sa svet láme v skle. Každý lom bol iný vesmír. V jednom bola obrom, v druhom len bodkou. Uvedomila si, že realita nie je pevná — len uhol pohľadu.
Nad ňou tikali hodiny. Každé tiknutie bolo ako úder krídla času. Muchy nežijú dlho, ale vidia rýchlo. Vedia, čo ľudia nestíhajú: že okamih je hlboký, keď sa doň pozrieš bez strachu.
Ema vzlietla.
Vzduch ju niesol ako myšlienku, ktorá ešte nevie, kam patrí. Preletela okolo knihy otvorenej na strane bez čitateľa, okolo taniera so stopou po koláči, okolo okna, za ktorým sa deň pomaly ukláňal večeru.
A vtedy ho zbadala.
Človeka, ktorý sa nehýbal. Sedel, dýchal, ale bol niekde inde. Jeho oči boli otvorené, no svet do nich neprúdil. Ema pristála na lampe nad jeho hlavou a pochopila niečo zvláštne:
Ľudia majú viac času než muchy, a predsa ho často nevidia.
Rozhodla sa zostať. Nie preto, že by musela. Ale preto, že niekto musí byť svedkom ticha.
A tak tam bola.Malá mucha v obrovskom svete.A ten svet sa ani na chvíľu nezdal malý.
Ráno sa začalo ticho, až podozrivo ticho, a práve v tom tichu sa narodila mucha.
Nebola väčšia než bodka na konci vety, no už v prvom okamihu vedela, že svet je obrovský, neprehľadný a plný pachov. Vyliahla sa na okraji kuchynského stola, tam, kde drevo pamätalo tisíce omrviniek a kde slnko každé ráno kreslilo rovnaký šikmý tieň. Jej krídla boli ešte mäkké, lepkavé, a predsa sa v nich chvela túžba po pohybe, po vzduchu, po všetkom, čo sa ligotalo a hučalo.
Mucha nepoznala mená vecí. Nevedela, čo je šálka, čo je okno ani čo znamená slovo „nebezpečenstvo“. Poznala len hlad, teplo a neodolateľné volanie vôní, ktoré sa miešali do opojného chaosu. Každý pach bol prísľubom a každá vibrácia varovaním.
Keď sa prvý raz odlepila od stola, svet sa roztrhol na tisíc obrazov. Kuchyňa už nebola miestnosťou, ale krajinou: pohorie stoličiek, les lesklých povrchov a nekonečné nebo pod stropom. A niekde v tom všetkom sa pohybovalo niečo obrovské, pomalé a desivé – človek, ktorého kroky duneli ako vzdialená búrka.
Mucha ešte netušila, že jej krátky život bude príbehom úniku, náhody a vzdoru. Netušila, že každý jej let môže byť posledný. Vedela len jediné: lietať znamená žiť. A tak vzlietla znova.
Mucha si rýchlo osvojila zákony sveta: všetko, čo vonia, je dobré, všetko, čo sa hýbe príliš pomaly, je podozrivé, a všetko, čo sa hýbe príliš rýchlo, je smrť. Lietala v krátkych, trhavých oblúkoch, akoby si každým pohybom overovala, či ešte stále existuje.
Kuchyňa sa prebudila naplno. Človek otvoril okno a vzduch sa zmenil. Už nebol len teplý a ťažký, ale plný sľubov. Vonku bolo svetlo iné — ostré, neznáme, nebezpečne lákavé. Mucha sa priblížila k rámu okna, sadla si na studené sklo a na okamih zostala nehybná.
Videla odraz seba samej. Nie ako bytosť, ale ako tieň s krídlami. A hoci nepoznala slová, cítila čosi, čo sa podobalo pochybnosti. Tu bolo bezpečne známe. Tam vonku bolo všetko ostatné.
Zrazu vzduchom preletel prudký pohyb. Ruka. Úder, ktorý minul len o šírku krídla. Sklo sa zachvelo a svet sa rozdelil na pred a po. Mucha vzlietla bez rozmýšľania, hnala ju číra, slepá vôľa prežiť. Preletela otvoreným oknom a ocitla sa vonku.
Tam bol chaos. Vietor ju niesol, trhal jej smer, hádzal ju do priestoru, kde neexistovali steny ani stropy. Bola malá, bezvýznamná, no živá. Každý okamih trval nekonečne krátko a predsa mal váhu celého života.
Napokon si sadla na list buriny pri chodníku. Krídla sa jej chveli únavou. Svet okolo pokračoval ďalej, ľahostajný k jej úteku aj k jej víťazstvu.Mucha zotrvala ešte chvíľu. Potom vzlietla znova.Nie preto, že by musela.Ale preto, že mohla.
Keď mucha znovu vzlietla, svet sa jej zdal väčší než predtým. Už to nebola len kuchyňa ani náhodný únik cez okno. Bol to priestor, ktorý nemal hranice, len prekážky. Každá z nich bola výzvou a hrozbou zároveň.
Letela ponad chodník, kde sa asfalt leskol starým teplom, a ponad tiene ľudí, ktoré sa pohybovali rýchlejšie než oni sami. Ich kroky vydávali vibrácie, ktoré jej prechádzali telom ako varovania bez slov. Vzduch bol plný pachov: kovu, potu, benzínu, rozdrvených listov a sladkého odpadu. Všetko sa miešalo do opojnej, takmer bolestivej hojnosti.
Mucha si vybrala odpadkový kôš. Nebol krásny, ale bol bohatý. Na jeho okraji sa usadila kolónia podobných bytostí — iné muchy, každá zamestnaná vlastným bojom o omrvinku, kvapku, kúsok lepkavej istoty. Neexistoval tu súcit ani nepriateľstvo. Len prítomnosť.
Jedna z nich mala natrhnuté krídlo. Lietala krivo, no vytrvalo. Iná bola stará, pomalá, a predsa si držala miesto, akoby vedela niečo, čo ostatné ešte len tušili. Na okamih sa ich pohľady stretli — nie v ľudskom zmysle, ale v záblesku uznania: si tu, ja som tu, to stačí.
Potom prišiel tieň.
Nie náhly, ale široký, pomalý, neodvratný. Vták. Jeho krídla rozrezali vzduch s presnosťou, akú mucha nepoznala. Panika prepukla okamžite. Všetko, čo sa predtým zdalo pevné, sa rozpadlo. Vzduch sa zaplnil chaotickým bzučaním, nárazmi, únikmi.
Mucha ešte netušila, že jej krátky život bude príbehom úniku, náhody a vzdoru. Netušila, že každý jej let môže byť posledný. Vedela len jediné: lietať znamená žiť. A tak vzlietla znova.
Mucha si rýchlo osvojila zákony sveta: všetko, čo vonia, je dobré, všetko, čo sa hýbe príliš pomaly, je podozrivé, a všetko, čo sa hýbe príliš rýchlo, je smrť. Lietala v krátkych, trhavých oblúkoch, akoby si každým pohybom overovala, či ešte stále existuje.
Kuchyňa sa prebudila naplno. Človek otvoril okno a vzduch sa zmenil. Už nebol len teplý a ťažký, ale plný sľubov. Vonku bolo svetlo iné — ostré, neznáme, nebezpečne lákavé. Mucha sa priblížila k rámu okna, sadla si na studené sklo a na okamih zostala nehybná.
Videla odraz seba samej. Nie ako bytosť, ale ako tieň s krídlami. A hoci nepoznala slová, cítila čosi, čo sa podobalo pochybnosti. Tu bolo bezpečne známe. Tam vonku bolo všetko ostatné.
Zrazu vzduchom preletel prudký pohyb. Ruka. Úder, ktorý minul len o šírku krídla. Sklo sa zachvelo a svet sa rozdelil na pred a po. Mucha vzlietla bez rozmýšľania, hnala ju číra, slepá vôľa prežiť. Preletela otvoreným oknom a ocitla sa vonku.
Tam bol chaos. Vietor ju niesol, trhal jej smer, hádzal ju do priestoru, kde neexistovali steny ani stropy. Bola malá, bezvýznamná, no živá. Každý okamih trval nekonečne krátko a predsa mal váhu celého života.
Napokon si sadla na list buriny pri chodníku. Krídla sa jej chveli únavou. Svet okolo pokračoval ďalej, ľahostajný k jej úteku aj k jej víťazstvu.Mucha zotrvala ešte chvíľu. Potom vzlietla znova.Nie preto, že by musela.Ale preto, že mohla.
Keď mucha znovu vzlietla, svet sa jej zdal väčší než predtým. Už to nebola len kuchyňa ani náhodný únik cez okno. Bol to priestor, ktorý nemal hranice, len prekážky. Každá z nich bola výzvou a hrozbou zároveň.
Letela ponad chodník, kde sa asfalt leskol starým teplom, a ponad tiene ľudí, ktoré sa pohybovali rýchlejšie než oni sami. Ich kroky vydávali vibrácie, ktoré jej prechádzali telom ako varovania bez slov. Vzduch bol plný pachov: kovu, potu, benzínu, rozdrvených listov a sladkého odpadu. Všetko sa miešalo do opojnej, takmer bolestivej hojnosti.
Mucha si vybrala odpadkový kôš. Nebol krásny, ale bol bohatý. Na jeho okraji sa usadila kolónia podobných bytostí — iné muchy, každá zamestnaná vlastným bojom o omrvinku, kvapku, kúsok lepkavej istoty. Neexistoval tu súcit ani nepriateľstvo. Len prítomnosť.
Jedna z nich mala natrhnuté krídlo. Lietala krivo, no vytrvalo. Iná bola stará, pomalá, a predsa si držala miesto, akoby vedela niečo, čo ostatné ešte len tušili. Na okamih sa ich pohľady stretli — nie v ľudskom zmysle, ale v záblesku uznania: si tu, ja som tu, to stačí.
Potom prišiel tieň.
Nie náhly, ale široký, pomalý, neodvratný. Vták. Jeho krídla rozrezali vzduch s presnosťou, akú mucha nepoznala. Panika prepukla okamžite. Všetko, čo sa predtým zdalo pevné, sa rozpadlo. Vzduch sa zaplnil chaotickým bzučaním, nárazmi, únikmi.
Mucha vzlietla neskoro — alebo možno práve včas. Cítila prudký závan, tlak blízkej smrti, a potom prázdno. Jedna z ostatných zmizla. Bez zvuku. Bez stopy. Svet sa ani na okamih nezastavil.
Uletela ďaleko, vyššie, než bola zvyknutá. Nad stromami, kde sa vzduch ochladil a pachy stratili ostrosť. Tam hore bolo ticho, ktoré ju mátalo. Nebolo proti čomu sa odraziť, nebolo čo ochutnať. Len prázdny priestor a pomalý úbytok síl.Začala klesať.Dopadla na parapet starého domu. Omietka bola popraskaná, teplá a známa. Cítila únavu, akú ešte nepoznala — nie telesnú, ale akési presýtenie bytia. Príliš veľa letov, príliš veľa únikov. Príliš veľa okamihov, ktoré mohli byť posledné.
Za sklom sa hýbal ďalší človek. Tentoraz však mucha necítila strach. Len vzdialenú zvedavosť. Človek sa zastavil, pozrel von, akoby na niečo čakal. Ich svety sa dotkli, oddelené tenkou vrstvou skla.Mucha sedela nehybne.
Po prvý raz od svojho zrodenia neutekala.
A v tom tichu, medzi dvoma nádychmi sveta, sa zdalo, že čas na okamih zaváhal.
Čas sa znovu pohol, nenápadne, akoby sa hanbil za to krátke zaváhanie.
Mucha na parapete cítila, ako sa teplo pomaly vytráca z jej tela. Krídla mala zaprášené peľom a časticami sveta, ktoré sa na nej zachytili počas letov. Každá stopa bola pamäťou, hoci ona sama by to tak nenazvala. Pre ňu to bolo len cítenie – ťažoba, ktorá rástla spolu s tichom.
Človek za sklom sa pohol. Zodvihol hrnček, položil ho späť. Jeho pohyby boli pomalé, váhavé, akoby aj on cítil čosi podobné únave. Mucha sledovala obrovskú tvár rozbitú odrazom skla. Oko, ktoré sa na chvíľu zastavilo v jej smere. Nešlo o pohľad, ktorý by zabíjal. Skôr o pohľad, ktorý si všimne a ide ďalej.To ju zmiatlo.
Nebola vyhnaná. Nebola ohrozená. Svet jej tentoraz nič neprikazoval. A práve v tom spočívalo niečo desivé. Bez nebezpečenstva nebolo kam uletieť.
Uletela ďaleko, vyššie, než bola zvyknutá. Nad stromami, kde sa vzduch ochladil a pachy stratili ostrosť. Tam hore bolo ticho, ktoré ju mátalo. Nebolo proti čomu sa odraziť, nebolo čo ochutnať. Len prázdny priestor a pomalý úbytok síl.Začala klesať.Dopadla na parapet starého domu. Omietka bola popraskaná, teplá a známa. Cítila únavu, akú ešte nepoznala — nie telesnú, ale akési presýtenie bytia. Príliš veľa letov, príliš veľa únikov. Príliš veľa okamihov, ktoré mohli byť posledné.
Za sklom sa hýbal ďalší človek. Tentoraz však mucha necítila strach. Len vzdialenú zvedavosť. Človek sa zastavil, pozrel von, akoby na niečo čakal. Ich svety sa dotkli, oddelené tenkou vrstvou skla.Mucha sedela nehybne.
Po prvý raz od svojho zrodenia neutekala.
A v tom tichu, medzi dvoma nádychmi sveta, sa zdalo, že čas na okamih zaváhal.
Čas sa znovu pohol, nenápadne, akoby sa hanbil za to krátke zaváhanie.
Mucha na parapete cítila, ako sa teplo pomaly vytráca z jej tela. Krídla mala zaprášené peľom a časticami sveta, ktoré sa na nej zachytili počas letov. Každá stopa bola pamäťou, hoci ona sama by to tak nenazvala. Pre ňu to bolo len cítenie – ťažoba, ktorá rástla spolu s tichom.
Človek za sklom sa pohol. Zodvihol hrnček, položil ho späť. Jeho pohyby boli pomalé, váhavé, akoby aj on cítil čosi podobné únave. Mucha sledovala obrovskú tvár rozbitú odrazom skla. Oko, ktoré sa na chvíľu zastavilo v jej smere. Nešlo o pohľad, ktorý by zabíjal. Skôr o pohľad, ktorý si všimne a ide ďalej.To ju zmiatlo.
Nebola vyhnaná. Nebola ohrozená. Svet jej tentoraz nič neprikazoval. A práve v tom spočívalo niečo desivé. Bez nebezpečenstva nebolo kam uletieť.
Zafúkal vietor. Jemný, takmer zdvorilý. Priniesol vôňu kvitnúcej lipy a prach z cesty. Mucha sa pohla, nie útekom, ale rozhodnutím. Vzlietla nízko, opatrne, a nechala sa niesť popri stene domu, k miestu, kde tieň prechádzal do svetla.
Tam ležalo telo inej muchy.
Krídla mala rozprestreté, dokonale symetrické, akoby ešte stále čakala na signál. Nebol na nej žiadny zjavný dôvod konca. Žiadny úder, žiadna pasca. Len pokoj, ktorý pôsobil neprirodzene. Mucha sa priblížila. Dotkla sa jej tykadlom. Nič.Svet to nekomentoval. Nezmenil rýchlosť ani smer. Smrť tu nebola udalosťou, len stavom.
Mucha sa odtiahla. Prvýkrát vnímala hranicu, ktorú nebolo možné obletieť. Všetky predchádzajúce hrozby mali tvar, pohyb, zvuk. Toto bolo bez tvaru. Bez výstrahy.
Slnko sa posunulo a tieň sa skrátil. Teplo sa vrátilo, ale už nemalo rovnakú silu. Mucha pochopila – nie rozumom, ale inštinktom –, že let nie je nekonečný. Že každý pohyb spotrebúva niečo, čo sa nevracia.
Vzlietla ešte raz. Krátko. Nízko. Len aby cítila vzduch pod krídlami. Potom si sadla späť na parapet, bližšie k svetlu než predtým.
Za sklom sa človek otočil chrbtom a odišiel. Kuchyňa zmizla. Nezostalo nič, čo by ju pozorovalo.
A tak tam mucha zostala sama so svetom, ktorý už nebolo treba dobyť ani opustiť.
Len v ňom byť.
Mucha tam sedela dlho. Ale „dlho“ bolo slovo, ktoré k nej nepatrilo. Pre ňu existovali len okamihy, ktoré sa buď hýbali, alebo nehýbali. Tento sa nehýbal. A práve preto bol nezvyčajný.
Vzduch zhustol teplom popoludnia. Parapet vydával jemné praskanie, ako keby dom dýchal. Mucha cítila vibrácie hlboko v tele, slabé, no vytrvalé. Boli to ozveny sveta, ktorý pokračoval bez nej. Autá prešli, deti sa smiali, niekde spadla fľaša. Všetko sa dialo v bezpečnej vzdialenosti, akoby sa život stiahol o krok späť.
Zavrela krídla. Nie vedome, ale prirodzene, ako sa zatvára kruh. V tej polohe si uvedomila niečo nové: že pohyb nie je jediným spôsobom existencie. Že aj nehybnosť má svoju váhu. Nebola to rezignácia. Skôr prijatie rytmu, ktorý nebolo možné zrýchliť.
Na stene pod ňou sa pohyboval tieň listov. Opakoval sa, menil sa, mizol. Mucha ho sledovala bez očakávania. Každý návrat tieňa bol iný, hoci vyzeral rovnako. Svet sa nemenil, len sa preskupoval.
Na parapet dopadol drobný zvyšok peľu. Mucha ho ochutnala. Chuť bola mdlá, ale stačila. Nebol to hlad, čo ju udržalo na mieste, ale zvláštny pocit dostatočnosti. Všetko, čo mala, bolo presne toľko, koľko ešte vedela uniesť.
Čas sa znova pokúsil vtlačiť do priestoru. Slnko sa posunulo, svetlo zmäklo, farby sa prehĺbili. Teplo ustupovalo a s ním aj energia, ktorá ju držala bdelú. Krídla jej ťažkli. Telo sa stávalo cudzie, akoby patrilo niekomu inému.
Vtom sa vrátil vietor. Tentoraz silnejší. Neopýtal sa. Zdvihol prach, listy aj muchu. Na okamih bola opäť vo vzduchu, bez úmyslu, bez cieľa. Neletela. Bola nesená.
Dopadla na zem, do trávy pri stene domu. Vôňa pôdy bola tmavá a vlhká. Okolo nej sa pohybovali drobné tvory, ktoré ju nevnímali ako hrozbu ani korisť. Bola len súčasťou povrchu, bodkou v zelenej štruktúre.
Tam, pri zemi, sa svet zmenšil. Už nebol nekonečný ani desivý. Bol presný. Steblo trávy, kvapka rosy, tieň mravca. Všetko malo svoje miesto a trvanie.
Mucha sa ešte raz pohla. Len nepatrne. Krídlo sa zachvelo, potom stíchlo. Nebol to okamih konca, skôr rozplynutie napätia, ktoré ju držalo pokope.
Nad ňou sa obloha posunula o odtieň tmavšie. Deň sa pomaly zatváral.
A svet, ktorý ju predtým neustále skúšal, ju teraz mlčky prijal späť.Áno. Tu je silný, tichý záver, ktorý uzavrie celý príbeh bez patosu, ale s váhou.
Keď sa zotmelo, muchu už nič neoddeľovalo od zeme. Nebola na nej položená, bola v nej. Teplo dňa sa stratilo a s ním aj hranica medzi telom a povrchom, na ktorom spočívalo. Krídla, kedysi nástroj úniku, boli len jemnými líniami v prachu.
Svet sa nezastavil. To bolo jeho posledné a najpresnejšie gesto. Mravec prešiel popri nej, bez zaváhania. Vietor pohol steblami trávy. Dom stál. Niekde za stenou sa rozsvietilo svetlo a zhaslo. Všetko pokračovalo presne tak, ako malo.
Ak by mala pamäť, rozpustila by sa teraz spolu s ňou. Ak by mala meno, stratilo by význam. To, čo bolo muche vlastné, sa rozpadlo na drobné časti a vrátilo sa späť tam, odkiaľ si svet bral silu pre ďalší pohyb.
Nezostala po nej stopa, ktorú by bolo treba vysvetľovať. Len nepatrná zmena v rovnováhe — toľko ľahšia obloha, o to ťažšia zem.
A ak sa niečo dá nazvať zmyslom, potom to nebol jej let ani jej úniky, ale ten okamih, keď prestala odporovať smeru vecí.
Mucha nezmizla.
Len prestala byť oddelená.Áno.
Toto je koniec.
Ale nie „koniec“ ako bodka, skôr ako uzavretý kruh. Príbeh sa začal zrodením v tichu kuchyne a skončil návratom do ticha sveta, ktorý pokračuje bez otázok. Mucha prešla od pohybu k nehybnosti, od úniku k prijatiu.
01.01.2026
Tam ležalo telo inej muchy.
Krídla mala rozprestreté, dokonale symetrické, akoby ešte stále čakala na signál. Nebol na nej žiadny zjavný dôvod konca. Žiadny úder, žiadna pasca. Len pokoj, ktorý pôsobil neprirodzene. Mucha sa priblížila. Dotkla sa jej tykadlom. Nič.Svet to nekomentoval. Nezmenil rýchlosť ani smer. Smrť tu nebola udalosťou, len stavom.
Mucha sa odtiahla. Prvýkrát vnímala hranicu, ktorú nebolo možné obletieť. Všetky predchádzajúce hrozby mali tvar, pohyb, zvuk. Toto bolo bez tvaru. Bez výstrahy.
Slnko sa posunulo a tieň sa skrátil. Teplo sa vrátilo, ale už nemalo rovnakú silu. Mucha pochopila – nie rozumom, ale inštinktom –, že let nie je nekonečný. Že každý pohyb spotrebúva niečo, čo sa nevracia.
Vzlietla ešte raz. Krátko. Nízko. Len aby cítila vzduch pod krídlami. Potom si sadla späť na parapet, bližšie k svetlu než predtým.
Za sklom sa človek otočil chrbtom a odišiel. Kuchyňa zmizla. Nezostalo nič, čo by ju pozorovalo.
A tak tam mucha zostala sama so svetom, ktorý už nebolo treba dobyť ani opustiť.
Len v ňom byť.
Mucha tam sedela dlho. Ale „dlho“ bolo slovo, ktoré k nej nepatrilo. Pre ňu existovali len okamihy, ktoré sa buď hýbali, alebo nehýbali. Tento sa nehýbal. A práve preto bol nezvyčajný.
Vzduch zhustol teplom popoludnia. Parapet vydával jemné praskanie, ako keby dom dýchal. Mucha cítila vibrácie hlboko v tele, slabé, no vytrvalé. Boli to ozveny sveta, ktorý pokračoval bez nej. Autá prešli, deti sa smiali, niekde spadla fľaša. Všetko sa dialo v bezpečnej vzdialenosti, akoby sa život stiahol o krok späť.
Zavrela krídla. Nie vedome, ale prirodzene, ako sa zatvára kruh. V tej polohe si uvedomila niečo nové: že pohyb nie je jediným spôsobom existencie. Že aj nehybnosť má svoju váhu. Nebola to rezignácia. Skôr prijatie rytmu, ktorý nebolo možné zrýchliť.
Na stene pod ňou sa pohyboval tieň listov. Opakoval sa, menil sa, mizol. Mucha ho sledovala bez očakávania. Každý návrat tieňa bol iný, hoci vyzeral rovnako. Svet sa nemenil, len sa preskupoval.
Na parapet dopadol drobný zvyšok peľu. Mucha ho ochutnala. Chuť bola mdlá, ale stačila. Nebol to hlad, čo ju udržalo na mieste, ale zvláštny pocit dostatočnosti. Všetko, čo mala, bolo presne toľko, koľko ešte vedela uniesť.
Čas sa znova pokúsil vtlačiť do priestoru. Slnko sa posunulo, svetlo zmäklo, farby sa prehĺbili. Teplo ustupovalo a s ním aj energia, ktorá ju držala bdelú. Krídla jej ťažkli. Telo sa stávalo cudzie, akoby patrilo niekomu inému.
Vtom sa vrátil vietor. Tentoraz silnejší. Neopýtal sa. Zdvihol prach, listy aj muchu. Na okamih bola opäť vo vzduchu, bez úmyslu, bez cieľa. Neletela. Bola nesená.
Dopadla na zem, do trávy pri stene domu. Vôňa pôdy bola tmavá a vlhká. Okolo nej sa pohybovali drobné tvory, ktoré ju nevnímali ako hrozbu ani korisť. Bola len súčasťou povrchu, bodkou v zelenej štruktúre.
Tam, pri zemi, sa svet zmenšil. Už nebol nekonečný ani desivý. Bol presný. Steblo trávy, kvapka rosy, tieň mravca. Všetko malo svoje miesto a trvanie.
Mucha sa ešte raz pohla. Len nepatrne. Krídlo sa zachvelo, potom stíchlo. Nebol to okamih konca, skôr rozplynutie napätia, ktoré ju držalo pokope.
Nad ňou sa obloha posunula o odtieň tmavšie. Deň sa pomaly zatváral.
A svet, ktorý ju predtým neustále skúšal, ju teraz mlčky prijal späť.Áno. Tu je silný, tichý záver, ktorý uzavrie celý príbeh bez patosu, ale s váhou.
Keď sa zotmelo, muchu už nič neoddeľovalo od zeme. Nebola na nej položená, bola v nej. Teplo dňa sa stratilo a s ním aj hranica medzi telom a povrchom, na ktorom spočívalo. Krídla, kedysi nástroj úniku, boli len jemnými líniami v prachu.
Svet sa nezastavil. To bolo jeho posledné a najpresnejšie gesto. Mravec prešiel popri nej, bez zaváhania. Vietor pohol steblami trávy. Dom stál. Niekde za stenou sa rozsvietilo svetlo a zhaslo. Všetko pokračovalo presne tak, ako malo.
Ak by mala pamäť, rozpustila by sa teraz spolu s ňou. Ak by mala meno, stratilo by význam. To, čo bolo muche vlastné, sa rozpadlo na drobné časti a vrátilo sa späť tam, odkiaľ si svet bral silu pre ďalší pohyb.
Nezostala po nej stopa, ktorú by bolo treba vysvetľovať. Len nepatrná zmena v rovnováhe — toľko ľahšia obloha, o to ťažšia zem.
A ak sa niečo dá nazvať zmyslom, potom to nebol jej let ani jej úniky, ale ten okamih, keď prestala odporovať smeru vecí.
Mucha nezmizla.
Len prestala byť oddelená.Áno.
Toto je koniec.
Ale nie „koniec“ ako bodka, skôr ako uzavretý kruh. Príbeh sa začal zrodením v tichu kuchyne a skončil návratom do ticha sveta, ktorý pokračuje bez otázok. Mucha prešla od pohybu k nehybnosti, od úniku k prijatiu.
01.01.2026
Upozornenie: Informácie na tejto stránke NIE SÚ náhradou za lekárske rady, vyšetrenia, či akúkoľvek medicínsku liečbu. Používanie výrobkov zo živice, sviečok, drahých kameňov-polodrahokamov, pobyty v Pyramíde... ako aj ostatné služby a výrobky, sú na vašom vlastnom uvážení. Pred akýmkoľvek úkonom ktorý hodláte vykonať, sa poraďte s lekárom!