Bianka

Jej meno sa vyslovovalo potichu, akoby hlasnejšie slová mohli narušiť niečo krehké, čo po nej ostalo vo vzduchu. Bianka bola fenka, ale to slovo je malé na to, čím bola v skutočnosti. Bola prítomnosťou. Teplom pri nohách. Dychom, ktorý upokojoval noc.
Keď prišla do domu, svet sa nepatrne posunul. Dni mali zrazu rytmus jej krokov, rána vôňu jej srsti a večery pokoj, ktorý sa usadil v kútoch izieb. Vedela počúvať bez otázok. Vedela byť blízko bez toho, aby si čokoľvek pýtala. Jej oči boli hlboké a trpezlivé, akoby v nich býval čas, ktorý sa nikam neponáhľa.
Bianka mala osem rokov, keď odišla. Osem rokov je pre človeka málo, pre psa celý vesmír. V tom čase stihla milovať bez podmienok, odpúšťať bez dôvodov a zostať verná aj v tichu, keď slová zlyhávajú. V posledných dňoch bola pokojná. Akoby už vedela. Akoby chcela povedať: Neboj sa. Ja som mala krásny život.
Keď zavrela oči, dom stíchol inak než predtým. Nie prázdnotou, ale spomienkou. Jej kroky stále občas zaznejú v mysli, jej miesto ešte dlho hreje. A niekedy, v tých najtichších chvíľach, má človek pocit, že sa Bianka len na chvíľu vzdialila — že niekam odišla strážiť svet, o kúsok ďalej, než kam dovidíme.
Lebo také bytosti neumierajú.
Len sa presunú tam, kde ich láska už nebolí, a odkiaľ nás potichu strážia.