Jej meno sa vyslovovalo potichu, akoby hlasnejšie slová mohli narušiť niečo krehké, čo po nej ostalo vo vzduchu. Bianka bola fenka, ale to slovo je malé na to, čím bola v skutočnosti. Bola prítomnosťou. Teplom pri nohách. Dychom, ktorý upokojoval noc.
Keď prišla do domu, svet sa nepatrne posunul. Dni mali zrazu rytmus jej krokov, rána vôňu jej srsti a večery pokoj, ktorý sa usadil v kútoch izieb. Vedela počúvať bez otázok. Vedela byť blízko bez toho, aby si čokoľvek pýtala. Jej oči boli hlboké a trpezlivé, akoby v nich býval čas, ktorý sa nikam neponáhľa.
Bianka mala osem rokov, keď odišla. Osem rokov je pre človeka málo, pre psa celý vesmír. V tom čase stihla milovať bez podmienok, odpúšťať bez dôvodov a zostať verná aj v tichu, keď slová zlyhávajú. V posledných dňoch bola pokojná. Akoby už vedela. Akoby chcela povedať: Neboj sa. Ja som mala krásny život.
Keď zavrela oči, dom stíchol inak než predtým. Nie prázdnotou, ale spomienkou. Jej kroky stále občas zaznejú v mysli, jej miesto ešte dlho hreje. A niekedy, v tých najtichších chvíľach, má človek pocit, že sa Bianka len na chvíľu vzdialila — že niekam odišla strážiť svet, o kúsok ďalej, než kam dovidíme.
Lebo také bytosti neumierajú.
Len sa presunú tam, kde ich láska už nebolí, a odkiaľ nás potichu strážia.

01.01.2026