Iris mala oči farby dažďa tesne pred búrkou. Neboli ani zelené, ani sivé – boli premenlivé, ako keby si pamätali všetky oblohy, ktoré kedy videla. Bola to tichá mačka. Nevnucovala sa, nemňaukala bez dôvodu, a predsa si ju každý v dome všimol skôr než čokoľvek iné.
Prišla jedného jesenného rána. Dvere boli pootvorené, vzduch studený a na prahu sedela ona – malá, špinavá, ale s pohľadom, ktorý pôsobil, akoby sem patrila odjakživa. Nikto ju nepozval. Iris jednoducho vošla.
Najradšej sedávala na parapete. Odtiaľ sledovala svet: vtáky, ktoré nikdy nechytila, ľudí, ktorí sa nikdy nezastavili, a stromy, ktoré sa rok čo rok menili, zatiaľ čo ona zostávala rovnaká. Keď pršalo, pritisla sa ku sklu a jej chvost sa jemne pohupoval, akoby rátal kvapky.
 

V noci mala Iris iný život. Ticho sa pohybovala po dome, ako tieň s mäkkými labkami. Zastavovala sa pri spiacej posteli, dýchala pomaly a bdela. Nie preto, že by musela – ale preto, že chcela. Ako keby mala úlohu, ktorú jej nikto nevysvetlil, no ona ju brala vážne.
Raz v zime, keď bol dom nezvyčajne prázdny a ticho bolelo viac než chlad, Iris vyskočila na stôl a zhodila pohár. Zvuk rozbil mlčanie. Nebola to nehoda. Bol to signál. Pripomenutie, že život sa ešte hýbe, že niekto je nablízku.
Roky plynuli a Iris zosivela len nepatrne, akoby čas váhal dotknúť sa jej. A keď raz zmizla – bez stopy, bez rozlúčky – parapet zostal prázdny. No v daždi, ktorý sa opieral o okná, bolo stále cítiť jej pohľad.
Hovorieva sa, že niektoré mačky nie sú len zvieratá. Sú pamäťou domu.

A Iris bola presne taká.

01.01.2026