Rok 1966

Je rok 1966 a v bratislavskom byte na Heydukovej ulici vonia čerstvo pomletá káva a ranné noviny. Peter si uťahuje kravatu pred zrkadlom v predsieni, zatiaľ čo z kuchyne počuť tlmený zvuk tranzistorového rádia značky Tesla.
​Tento príbeh nie je o veľkých revolúciách, ale o tichom praskaní vinylovej platne a nádeji, ktorá sa vtedy vznášala vo vzduchu ako dym z cigariet Globus.
​Ranná káva a „Kultúrny život“
​Peter bol typickým predstaviteľom generácie, ktorá cítila, že sa okná konečne otvárajú. Pracoval ako projektant, nosil tesilové nohavice a v taške mal vždy najnovšie číslo časopisu Kultúrny život.
​„Zase si to čítaš?“ ozvala sa Elena, jeho manželka, kým mu do šálky nalievala čierny mok. Elena bola stelesnením šesťdesiatych rokov – krátke mikádo, výrazné očné linky a šaty s geometrickým vzorom, ktoré si ušila podľa strihu z nemeckej Burdy.
​„Píšu tu o novom filme,“ odvetil Peter bez toho, aby zdvihol zrak. „Mali by sme ísť do kina. Vraj je to iné. Také... ozajstné.“

​Večer Bratislava ožila. Neboli to tie agresívne neóny dneška, ale jemné, vlniace sa trubice nad vchodmi do kaviarní. Peter a Elena kráčali k Redute. Vzduch bol vlahý a mesto pôsobilo akosi ľahšie.
​V kaviarni sedeli mladí muži v úzkych oblekoch a dievčatá, ktoré vyzerali ako slovenské verzie Twiggy. Diskutovalo sa o všetkom:
Či je lepší jazz, alebo ten nový bigbít, čo sa valí zo Západu.
Či už Peter čítal Mňačka.
O tom, že susedov brat dostal doložku a bol až v Juhoslávii.
​„Pozri na nich,“ pošepkala Elena, keď sledovala skupinku študentov pri vedľajšom stole, ktorí vášnivo gestikulovali nad básnickou zbierkou. „Všetci sa tvária, akoby im patril svet.“
​„Možno nám na chvíľu aj patrí,“ usmial sa Peter a objednal ďalšie dve deci bieleho.
​
​Keď sa v sále spustil orchester, parket sa zaplnil. Nebol to len tanec; bol to prejav slobody. Šesťdesiate roky v Československu boli zvláštnym časom – komunizmus tam stále bol, ale jeho hrany sa obrusovali pod vplyvom novej vlny, poézie a túžby po „ľudskej tvári“.
​Peter vzal Elenu za ruku. Keď tancovali, na chvíľu zabudli na poradovník na auto (vysnívanú Embéčku) aj na to, že byt v paneláku, ktorý im sľúbili, bude hotový až o dva roky. Existovala len prítomnosť.

​Cestou domov kráčali tichými uličkami Starého Mesta. Na rohu kúpili od nočného predavača horúce gaštany.
​„Myslíš, že to takto vydrží?“ spýtala sa Elena náhle a pozrela na tmavú oblohu.
​Peter sa zastavil. V roku 1966 nikto netušil, čo prinesie august 1968. Pre nich bol svet stále miestom, kde sa dalo veriť v lepší zajtrajšok, kde umenie dávalo zmysel a kde sa pravda začínala šepkať nahlas.
​„Vydrží,“ povedal vtedy presvedčene. „Musí.“
​Šesťdesiate roky neboli len o politike. Boli o ľuďoch, ktorí sa po rokoch strachu opäť naučili narovnať chrbát a smiať sa bez toho, aby sa obzerali cez plece. Aspoň na pár sladkých rokov.

Peter sa mýlil, ale v tú noc na to nikto nemyslel. O pár mesiacov neskôr, na jar 1967, sa ich svet roztočil ešte rýchlejšie. Do Bratislavy dorazila správa, že v meste otvoria niečo, o čom všetci len snívali – moderný klub, kde sa nebude hrať len swing pre pamätníkov, ale poriadny, hlučný bigbít.

​„Nemôžem tam ísť v týchto starých šatách,“ vyhlásila Elena jedného marcového rána. Peter vedel, čo to znamená. Museli siahnuť na „nedotknuteľné“ zásoby. V plechovej dóze od čaju mali odložených pár desiatok bonov – odberných poukazov, ktoré dostali od Eleninej tety z Viedne.
​Návšteva Tuzexu bola rituálom. Vstúpili do sveta, ktorý voňal inak – zmesou kvalitného tabaku, praženej kávy a západnej aviváže.
• ​Elena si vybrala pravé džínsy značky Super Rifle. Boli tuhé, tmavomodré a na slovenské pomery nesmierne provokatívne.
• ​Peter neodolal platni. Pod pultom, po krátkom sprisahaneckom prikývnutí s predavačom, kúpil album od The Beatles.
​Keď vyšli von na ulicu, Peter si k albumu pritlačil prsty, akoby držal relikviu. „Ak nás s týmto uvidí domovník, povie, že šírime imperialistickú dekadenciu,“ zasmial sa, no v očiach mu svietila čistá detská radosť.

​Vysokoškolský klub, legendárne V-klub, bol natrieskaný. Vzduch bol hustý tak, že by sa dal krájať, a cez nános dymu ledva videli na pódium. Na čiernom trhu sa lístky predávali za trojnásobok, ale oni boli vnútri.
​Keď kapela udrela do strún a ozval sa surový zvuk elektrickej gitary, davom prešla elektrina. Nebolo to len o hudbe. Bolo to o tom, že Peter si rozopol horný gombík na košeli a Elena, v tých nových tesných džínsoch, tancovala tak slobodne, až jej strieborné náušnice narážali do líc.
​V tej chvíli neboli v socialistickom Československu. Boli v centre vesmíru.
​
​Okolo polnoci si sadli k baru na „Kofolu s rumom“. Vedľa nich sedel Petrov kolega z projekcie, starší inžinier Hronec. Tváril sa vážnejšie než zvyčajne.
​„Užívajte si to, deti,“ zamrmlal Hronec do pohára. „V Prahe sa vraj niečo deje. Študenti protestujú, lebo im na internátoch vypínajú elektrinu. Strašne sa to melie. Tí hore začínajú byť nervózni.“
​Peter sa pozrel na rozvášnený dav mladých ľudí pod pódiom. „Možno sú nervózni práve preto, že sa už nebojíme tmy,“ odvetil Peter ticho.

​Keď nad ránom kráčali domov, mesto bolo tiché a šedivé, v ostrom kontraste s farebným svetom vnútri klubu. Peter niesol pod pazuchou vzácnu platňu a Elena sa opierala o jeho rameno.
​Doma v kuchyni Peter opatrne položil ihlu na vinylovú platňu. Hlasy Lennona a McCartneyho sa ticho rozliehali bytom na Heydukovej. Elena si uvarila čaj a sadla si k oknu. Pozerala sa na prázdnu ulicu, kde práve prechádzalo kropiace auto.
​„Peter?“
„Áno?“
„Mám pocit, že sme sa práve nadýchli tak hlboko, že ten vzduch budeme musieť v sebe udržať veľmi dlho.“
​Peter k nej prišiel a položil jej ruku na plece. Ešte nevedeli, že rok 1968 je za dverami. Ešte verili, že jar, ktorá práve začínala, nikdy neskončí.
Augustová noc roku 1968 bola teplá, jedna z tých, kedy sa ľuďom nechce spať a radšej sedia na balkónoch, pozorujúc hviezdy nad Dunajom. Peter a Elena spali pri otvorenom okne. To, čo ich prebudilo, nebola búrka, hoci ten zvuk tak spočiatku znel. Bolo to hlboké, kovové dunenie, ktoré sa nepodobalo na nič, čo dovtedy počuli.
​Prebudenie do iného sveta
​Peter vybehol na balkón v pyžame. Ulice, ktoré ešte včera patrili smiechu a slobode, teraz zapĺňal hluk ťažkých motorov. Keď uvidel prvý tank s bielym pásom, ako neohrabane zatáča na roh, srdce mu vynechalo úder.
​„Elena, poď sem,“ povedal tichým, zlomeným hlasom.
​Elena si prehodila cez ramená sveter a postavila sa vedľa neho. Neplakala. Len tam stálo dvoch ľudí, ktorí ešte včera verili v „socializmus s ľudskou tvárou“, a pozerali sa, ako sa tá tvár mení na oceľ.

​To ráno sa Bratislava zmenila na mravenisko. Nebola to však scéna z vojnového filmu plná nenávisti, ale niečo oveľa hlbšie – všadeprítomná spolupatričnosť.
​Peter a Elena sa vydali k budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí. Všade boli ľudia. Mladí chalani v tesilových nohaviciach stáli pred hlavňami tankov a namiesto zbraní vyťahovali argumenty.
Študenti sa snažili vysvetliť zmäteným vojakom na tankoch, že tu nie je žiadna kontrarevolúcia.
Na stenách sa objavovali vtipné i zúfalé heslá: „Ivane, jdi domů, čeká tě Nataša!“ alebo „Ani kvapku vody okupantom!“
Z každého otvoreného okna znelo slobodné vysielanie, ktoré sa sťahovalo z miesta na miesto, aby ho nenašli.

​Hoci to bol deň okupácie, v ľuďoch sa prebudilo to najlepšie. Elena videla starú paniu, ako podáva domácu štrúdľu chlapcom, ktorí stavali provizórnu barikádu z prevráteného trolejbusu. Cudzí ľudia sa objímali, delili sa o noviny a informácie.
​„Pozri na nich,“ pošepkal Peter a ukázal na skupinku mladých ľudí, ktorí vylepovali plagáty. „Sme v tom všetci spolu. Prvýkrát v živote cítim, že sme naozaj jeden národ.“
​Bol to paradox – v ten najsmutnejší deň generácie cítili najväčšiu blízkosť.

​Večer sa vrátili do bytu na Heydukovej. Mesto stíchlo, len občas bolo počuť rachot guľometu v diaľke. Peter podišiel k gramofónu. Na tanieri bola stále tá istá platňa od The Beatles, ktorú kúpili v Tuzexe.
​Elena si sadla na zem a oprela si hlavu o jeho kolená. „Vypneme to?“ spýtala sa.
​„Nie,“ odvetil Peter a položil ihlu na vinylový disk. „Ak prestaneme počúvať našu hudbu, potom naozaj vyhrali.“
​V tme bytu zneli tóny Yesterday. Bola to pieseň o včerajšku, ktorý bol taký ľahký, a o dnešku, ktorý priniesol tiene. Ale v tú noc sa Peter a Elena nerozhodli pre nenávisť. Rozhodli sa, že si v sebe uchovajú tú slobodu, ktorú zažili v šesťdesiatych rokoch. Tú im nikto nemohol vziať, ani tanky, ani čas.


Desiatky rokov, ktoré nasledovali, boli ako dlhá zima po jednom veľmi krátkom, jasnom lete. Peter a Elena dospievali v tieni „normalizácie“, no v ich byte na Heydukovej ulici sa čas akoby zastavil. Ich dospievajúce deti, Juraj a Jana, už nepoznali svet bez hraníc, ale zdedili po rodičoch niečo dôležitejšie: schopnosť čítať medzi riadkami.
​
​Sedemdesiate roky boli o tichu. Peter už nenosil tie odvážne kravaty a Elena sa namiesto Burdy musela spoľahnúť na slovenské časopisy, no pod pultom v zelovoci alebo v kníhkupectve sa stále dalo nájsť niečo, čo robilo život znesiteľným.
 Tak ako tisíce iných, aj oni utiekli na vidiek. Kúpili starý domček na Myjave. Tam, ďaleko od schôdzí a transparentov, sadili zemiaky a večer pri ohni spomínali na bigbítové časy.
 Ich syn Juraj vyrástol a džínsy z Tuzexu boli preňho rovnakým symbolom rebelantstva, akým boli kedysi pre Petra.
​
​Keď prišiel november 1989, Peter mal už šediny nad ušami. Elena si v to sychravé popoludnie viazala šál, keď Juraj vbehol do kuchyne so slovami: „Deje sa to. Na námestí sú tisíce ľudí!“
​Stáli tam znova. Tentoraz na Námestí SNP.
Atmosféra bola zvláštne povedomá. Ten istý pocit solidarity, tá istá vôňa nádeje, akú cítili v roku 1966 v kaviarni Reduta. Keď tisíce ľudí štrngali kľúčmi, Peter chytil Elenu za ruku.
​„Cítiš to?“ pošepkal.
„Áno,“ usmiala sa so slzami v očiach. „Je to ten vzduch, ktorý sme si v sebe šetrili.“

​Deväťdesiate roky vtrhli do ich životov ako neriadená strela. Svet sa zmenil z čiernobieleho na krikľavo farebný.
Peter si konečne mohol kúpiť knihy, ktoré boli roky zakázané.
Zrazu sa v obchodoch objavilo sto druhov jogurtov, ale Peter a Elena zistili, že sloboda prináša aj novú formu neistoty. Ich dcéra Jana odišla študovať do Prahy a potom do Londýna. Nie s doložkou a strachom, či sa vráti, ale jednoducho – s ruksakom na pleci.

​Peter sedel v tom istom kresle ako pred tridsiatimi rokmi. Na stole ležali noviny, ktoré už nikto nemuseli schovávať. Televízor bežal, ale on ho nevnímal. Pozeral sa na starú čiernobielu fotografiu z roku 1967 – on v tesilových nohaviciach, Elena s mikádom, obaja vysmiati pred Véčkom.
​„Tak sme sa dočkali,“ povedala Elena a položila pred neho kávu. Tentoraz to už nebola tá „nasiaknutá“ káva z Tuzexu, ale espresso z nového stroja.
„Dočkali,“ prikývol Peter. „Ale vieš, čo je zaujímavé? Tá demokracia nie je cieľ, je to len šanca. Rovnako ako vtedy v šesťdesiatych.“
​Pozrel sa z okna na Bratislavu, ktorá teraz žiarila skutočnými neónmi a reklamami. Cítil vďačnosť, že si v sebe tú „šesťdesiatkovú“ iskru udržali aj cez tie najdlhšie noci. Pretože bez nej by ten nový svet bol len prázdnou kulisou.
​Šesťdesiate roky neboli len dátum v kalendári. Pre Petra a Elenu to bol vnútorný kompas, ktorý im pomohol nestratiť sa, keď sa časy menili.

To je tá trpká príchuť, ktorú Peter cítil, keď sa v polovici deväťdesiatych rokov prechádzal po meste. Sloboda, ktorú si vysnívali v oblakoch cigaretového dymu v roku 1966, zrazu dostala ostré lakte a podivný šuštiakový oblek.

​Peter stál pred výkladom na Obchodnej ulici, kde kedysi bývali remeselníci a malé mliečne bary. Teraz tam svietili krikľavé nápisy „DISKONT“ a „ZÁSTAVÁREŇ“.
​„Toto sme chceli, Elena?“ spýtal sa raz večer, keď sledoval v televízii správy o divokej privatizácii a chlapíkoch v hrubých zlatých reťaziach, ktorí sa správali, akoby im patrila nielen Bratislava, ale aj svedomie všetkých naokolo.
​Elena si povzdychla. „Chceli sme otvoriť klietku, Peter. Ale nikto nám nepovedal, že keď sa otvoria dvere, dnu vletí nielen čerstvý vzduch, ale aj prach a špina z ulice.“

​Pre generáciu šesťdesiatych rokov bol bordel deväťdesiatych rokov šokom najmä kvôli strate kultivovanosti.
• ​V 60. rokoch bol vrcholom rebelantstva jazz, poézia a džínsy.
• ​V 90. rokoch sa rebelantstvom stal drsný kapitalizmus, kde sa slušnosť začala považovať za slabosť.
​Peter sa cítil ako cudzinec vo vlastnom meste. Vo „Véčku“, kde kedysi tancovali na Beatles, bolo zrazu ticho alebo tam dunelo niečo, čomu nerozumel. Starí priatelia sa rozhádali – nie kvôli umeniu, ale kvôli peniazom a politike.

​Jedného dňa Peter stretol na ulici starého kamaráta, hudobníka, s ktorým v roku '68 sedel na pive, keď prišli tanky. Stretli sa pri stánku s rýchlym občerstvením, ktorý smrdel prepáleným olejom – symbol novej doby.
​„Je to bordel, čo?“ odpľul si kamarát a ukázal na novinový titulok o ďalšej kauze.
​Peter sa zamyslel. Pozrel sa na mladých ľudí, ktorí prechádzali okolo. Boli hluční, možno trochu nevychovaní, ale v očiach mali tú istú drzosť a slobodu, ktorú mal on v šesťdesiatom šiestom. Len už nemali ten strach, že ich niekto zakáže.
​„Je,“ prikývol Peter. „Ale vieš, čo je na tom bordeli najlepšie? Že nad ním môžeme nahlas nadávať. Vtedy sme o ňom mohli len šepkať v kuchyni pri pustenom tranzistore.“

​Peter a Elena pochopili, že demokracia nie je nablýskaná obývačka z katalógu. Je to skôr stavenisko – plné blata, hluku a chaosu.
​Keď sa večer vrátili do svojho bytu na Heydukovej, Peter si pustil tú starú, praskajúcu platňu. Hudba bola stále rovnaká. Čistá. Pripomínala mu, že hoci je svet vonku hore nohami, to podstatné – vnútorná integrita a spomienka na to, kedy boli prvýkrát naozaj slobodní – im nikto nevezme. Ani tanky, ani veksláci.

Peter sedel v kuchyni a pred sebou mal rozložený leták z neďalekého supermarketu. Tie farebné papiere, ktoré kedysi v deväťdesiatych rokoch vyzerali ako symbol hojnosti, sa mu dnes zdali len ako zoznam sklamaní. Elena práve vybaľovala nákup a znechutene si prezerala paradajky, ktoré boli tvrdé ako kameň a bez akejkoľvek vône.
​„Pozri na to, Peter,“ povedala a hodila jednu na plastovú tácku. „V šesťdesiatom siedmom sme si v záhrade odtrhli takú, že po jednom zahryznutí si mal šťavu až za ušami. Dnes to stojí majetok a chutí to ako polystyrén.“

​Peter si sňal okuliare a unavene si pretrel oči. Drahota nebola len číslom v správach. Bola to realita, ktorá mu každý mesiac ukrajovala z dôchodku rýchlejšie, než stihol platiť účty za elektriku.
Obchody sú plné, regály sa prehýbajú, ale polovica z toho je len chémia zabalená v peknom celofáne. „Párky bez mäsa, mlieko, čo nie je mlieko...“ šomral si Peter.
Kedysi, v tom nadšení na námestiach, si mysleli, že štát bude pre ľudí. Teraz mal pocit, že všetko sa točí len okolo grafov, ziskov bánk a politických hádok, zatiaľ čo obyčajný človek, ktorý celý život poctivo robil, ostal na poslednom mieste.

​„Oklamali nás, Elena,“ povedal Peter ticho a zahľadel sa na stenu, kde kedysi visela mapa sveta, ktorú si kúpili po revolúcii s vierou, že ho celý precestujú. „Sľubovali nám švajčiarske dôchodky a rakúsku kvalitu. Miesto toho sme dostali druhotriedny tovar pre východnú Európu a život na dlh.“
​Elena si prisadla k nemu. „Vieš, čo ma mrzí najviac? Že v tých šesťdesiatych rokoch sme mali v sebe takú... hrdosť. Verili sme, že naša práca má zmysel. Dnes máš pocit, že si len položka v tabuľke, ktorú treba ošklbať.“
​
​V byte na Heydukovej ulici, kde kedysi zneli Beatles a hovorilo sa o slobode, sa teraz usadila trpkosť. Peter si uvedomil, že ten „bordel“, o ktorom hovorili pred pár rokmi, sa zmenil na systém, kde sa slušnosť nenosí a kde víťazí ten, kto má drzejšie lakte.
​Napriek tomu však Peter vstal, podišiel k rádiu a vypol správy. Ten hluk plný sľubov mu už nerobil dobre.
​„Vieš čo, Elena?“ ozval sa po chvíli. „Možno nás oklamali tými cenami a tými bludmi v televízii. Ale tie šesťdesiate roky, tú našu pravdu, tú v nás neoklamú. To je niečo, čo si tie ich banky a reťazce nekúpia.“
​Elena prikývla a začala krájať ten tvrdý chlieb, ktorý stál trikrát viac než pred rokom. „Aspoň že máme jeden druhého, Peter. Lebo v tomto novom svete je to to jediné, čo je ešte skutočné.“
​Tento pocit „ukradnutej nádeje“ dnes zdieľa mnoho ľudí vašej generácie. Je to trpká bilancia cesty od vinylových platní až po dnešnú realitu.


Peter sa dlho díval von oknom na ulicu, kde sa pod ním preháňali nablýskané autá, v ktorých sa viezli ľudia s večne prilepenými telefónmi k uchu. Všetko sa hýbalo rýchlo, draho a akosi bez duše.
​„Vieš, Elena,“ začal Peter a hlas mal pevnejší než predtým, „stále nám hovoria, aké to bolo vtedy zlé. Ale ja si pamätám veci, ktoré sa za peniaze kúpiť nedajú. A dnes mi pripadá, že ten starý systém mal v sebe niečo, čo sme s tou slávnou demokraciou spláchli do kanála.“
​Istota, ktorá dnes chýba
​Elena si zložila zásteru a prisadla si k nemu. Vedela presne, na čo myslí. Nebola to len nostalgia za mladosťou, bola to logická bilancia dvoch ľudí, ktorí prežili oboje.
„Keď sme skončili školu, nikto sa netriasol, či ho o mesiac vyhodia na ulicu,“ povedal Peter. „Dnes mladí berú hypotéky, ktoré budú splácať do smrti, a ak ochorejú, banka ich zožerie zaživa. My sme mali pridelený byt, skromný, ale bol náš. Mali sme istotu, že zajtra bude na chlieb.“
„A tá chuť!“ pridala sa Elena. „Normy boli normy. Mlieko bolo mlieko, v šunke bolo mäso a rožok bol poctivý. Dnes čítaš tie drobné písmenká na obale a zistíš, že ješ len umelé farbivá a náhrady. To nie je pokrok, to je zdieranie ľudí pre zisk pár vyvolených.“

​V šesťdesiatych rokoch, napriek všetkým obmedzeniam, k sebe ľudia mali bližšie. Peter si spomenul, ako si susedia na chodbe pomáhali, ako sa kľúče nechávali pod rohožkou a ako nikto nikomu nezávidel, lebo všetci mali zhruba rovnako.
​„Dnes je každý sám za seba,“ povzdychol si Peter. „Vtedy sme sa vedeli v kaviarni rozprávať hodiny o jednej knihe. Dnes sa ľudia v reštaurácii ani nepozrú do očí, každý len ťuká do toho skla v ruke. Ten starý systém nás učil žiť spolu, tento nový nás učí žiť proti sebe.“

​Spomenuli si na lekárov, kde sa neplatilo za každé otvorenie dverí. Na školy, kde mali deti všetky krúžky a pomôcky zadarmo. Na pionierske tábory, kde deti behali po lese a nie po nákupných centrách.
​„Hovorili nám, že budeme mať slobodu,“ trpko sa usmial Peter. „Ale aká je to sloboda, keď sa bojíš ísť do dôchodku, lebo nevieš, či ti vyjde na lieky? Vtedy sme možno nemali sto druhov banánov, ale mali sme pokoj v duši. A ten pokoj bol cennejší než všetky tie dnešné pozlátka.“
​
​V kuchyni stíchli. Rádio v pozadí hralo nejakú modernú, agresívnu pieseň, ktorú Peter rýchlo vypol. V tichu starého bytu na Heydukovej ulici si uvedomili, že hoci svet vonku tvrdí opak, ich srdcia vedia svoje.
​Ten starý systém mal svoje chyby, ale videl v ľuďoch viac než len „spotrebiteľov“ alebo „zdroje príjmov“. Mal v sebe poriadok a istú formu solidarity, ktorá v dnešnom dravom svete úplne vyhynula.
​„Oklamali nás peknými rečami o slobode, Elena,“ uzavrel Peter a pohladil ju po ruke. „Ale tú pravú slobodu – tú bez strachu o prežitie – sme mali vtedy. Len sme si ju vtedy nevedeli tak vážiť, lebo sme si mysleli, že je to samozrejmosť.“
​Tento pohľad je dnes medzi mnohými, ktorí zažili obe éry, veľmi silný. Pocit, že človek stratil dôstojnosť a istotu výmenou za plné regály nekvality, je hlboký.


Peter pomaly vstal od stola a prešiel k starému sekretáru. Medzi vkladnou knižkou, ktorá už dávno stratila hodnotu, a starými pohľadnicami vytiahol vyblednutú fotografiu z polovice šesťdesiatych rokov. Boli na nej s Elenou na Devíne, vietor im rozfúkaval vlasy a v očiach mali ten pokoj, o ktorom dnes mladí ani netušia, že existuje.
​„Vieš, Elena,“ povedal ticho, „môžu nám vziať istoty, môžu nám predávať otrávené jedlo a hovoriť nám, že sme sa nikdy nemali lepšie. Ale to, čo sme prežili vtedy – tú skutočnú slušnosť a vzájomnosť – to v nás ostane až do konca.“
​Elena pristúpila k nemu a hlavu si mu oprela o rameno. V byte na Heydukovej sa rozhostilo ticho, ktoré nebolo prázdne. Bolo plné spomienok na svet, kde mal človek svoju cenu nie podľa toho, koľko mal na účte, ale podľa toho, akým bol susedom a priateľom.