| Ájurvédskej medicíne | |
|---|---|
| 40/396 (10%) | |
| Fytoterapii | |
| 12/396 (3%) | |
| Čínskej medicíne | |
| 32/396 (8%) | |
| Joge | |
| 13/396 (3%) | |
| Meditácii | |
| 126/396 (32%) | |
| Akupresúre | |
| 28/396 (7%) | |
| Akupunktúre | |
| 19/396 (5%) | |
| Masážam | |
| 70/396 (18%) | |
| Aromaterapii | |
| 12/396 (3%) | |
| Klasickej západnej medicíne | |
| 4/396 (1%) | |
| Ruskej bylinnej medicíne | |
| 40/396 (10%) | |
Viktor nebol mužom, ktorého by len tak niečo vystrašilo. Ako reštaurátor starých hodín bol zvyknutý na samotu, prach a mechanické tikanie, ktoré v tichu znelo ako tlkot srdca. Keď mu však zavolal právnik s tým, že zdedil vilu po strýkovi Artúrovi, o ktorom rodina roky nepočula, pocítil zvláštne chvenie.
Vila stála na okraji lesa, pohltená brečtanom. Keď Viktor prvýkrát otočil kľúčom, dom si hlboko povzdychol – bol to len prievan, no znelo to ako úľava.
Vnútri bolo všetko pokryté bielymi plachtami. Viktor sa usadil v pracovni. Na stole ležal jediný predmet, ktorý nebol zakrytý: starý vreckový chronometer. Nemal ručičky, len prázdny ciferník.
Okolo polnoci ho prebudil zvuk. Nebol to vrzgot schodov ani vietor. Bol to smiech. Detský, zvonivý a mrazivo blízky. Viktor vyšiel na chodbu s baterkou v ruke.
„Je tu niekto?“ zakričal, no jeho hlas sa neodrazil od stien. Akoby ho dom pohltil.
Zastavil sa pred veľkým zrkadlom v hale. V lúči baterky uvidel svoj odraz, no niečo bolo zle. Jeho odraz v zrkadle sa nehýbal synchrónne s ním. Keď Viktor sklonil ruku, jeho dvojník v skle ju nechal zdvihnutú.
V panike vytiahol z vrecka strýkov chronometer. Hoci nemal ručičky, zrazu začal tikať. Tikanie bolo čoraz hlasnejšie, až prehlušilo búšenie Viktorovho srdca.
Pozrel sa na sklo chronometra. V odraze za svojím ramenom uvidel postavu. Bol to strýko Artúr, presne taký, ako si ho pamätal z jedinej fotografie – v ruke držal tie isté hodinky. Artúr v odraze priložil prst k perám.
„Čas nie je priamka,“ zašepkal hlas, ktorý nešiel z úst, ale priamo z vnútra Viktorovej hlavy.
Keď ráno prišiel k vile právnik, našiel dvere dokorán. Dom bol prázdny. Na stole v pracovni ležal chronometer. Teraz už mal ručičky. Obe ukazovali presne na čas Viktorovho príchodu.
Pod hodinkami bol lístok napísaný Viktorovým písmom, hoci atrament vyzeral, akoby mal sto rokov: „Konečne som pochopil, prečo sa strýko nikdy nevrátil. Niekto musí tie hodiny naťahovať, aby svet vonku neprestal existovať.“
25.1.2026