Jašterička Zelka

Smaragdový blesk na starom múre

Na okraji starej vinice stál kamenný múr. Nebol to len taký obyčajný múr; pre jasteričku Zelka to bol celý vesmír. Zelko bol mladý samec jašterice krátkohlavej, ktorého chrbát zdobili šupiny v odtieňoch tej najsýtejšej jarnej trávy.

Ranný rituál

Každé ráno, hneď ako slnko vystrelilo prvé lúče nad obzor, Zelko vyliezol zo svojej štrbiny. Nebolo to o lenivosti – bola to čistá biológia. Potreboval „nabiť batérie“. Pritlačil si bruško na drsný vápenec a čakal.

Pre jaštericu je slnko motorom. Bez tepla je pomalá ako zaseknutý film, ale s ním? S ním sa mení na smaragdový blesk.

Keď už cítil, že mu krv prúdi rýchlo, nastal čas na lov. Jeho zlatisté oči, schopné pohybovať sa takmer nezávisle, skenovali okolie. Mucha. Sedela o tri kamene ďalej a čistila si krídla. Zelko znehybnel. Bol ako socha vytesaná z drahokamu. Potom, v zlomku sekundy, vystrelil. Jediný pohyb, krátke cvaknutie čelustí a bolo po raňajkách.

Tieň z oblohy

Popoludnie prinieslo nebezpečenstvo. Na modrej oblohe sa objavil krúžiaci tieň – poštolka. Zelko ucítil zmenu tlaku vzduchu alebo možno len ten inštinktívny strach, ktorý sa dedí po generácie od čias dinosaurov.

Zrazu sa tieň prudko zväčšil. Zelko neváhal. Šmykol sa do úzkej štrbiny medzi dvoma balvanmi. Cítil, ako dravcove pazúry škrabli o kameň len pár centimetrov od jeho dlhého chvosta. Srdce mu tĺklo ako o závod, ale bol v bezpečí.

Kráľ múru

Keď nebezpečenstvo pominulo a slnko začalo pomaly sadať za obzor, Zelko opäť vyliezol na svoj obľúbený plochý kameň. Tentoraz tam však nebol sám. Na opačnom konci sa vyhrievala iná jašterica – o niečo menšia, s hnedastým vzorom.

Zelko sa vystrel na predných nohách a niekoľkokrát „zapumpoval“ celým telom.

Bol to odkaz: „Tento múr je môj, ale ak chceš, môžeme sa o toto slnečné miesto podeliť.“

Večer sa vzduch ochladil a kamene začali strácať svoje teplo. Zelko sa naposledy obzrel na tichnúcu vinicu a zaliezol hlboko do štrbiny, kde ho čakal spánok. Zajtra slnko vyjde znova a on bude pripravený opäť žiariť.

Po niekoľkých týždňoch na starom múre začalo byť leto neúprosné. Studňa pod vinicou vyschla a hmyz sa stiahol hlbšie do tieňa lesa. Zelko cítil, že ak chce prežiť, musí opustiť svoje bezpečné kamenné kráľovstvo a vydať sa tam, kde tráva zostáva zelená aj na poludnie – k Záhradnému jazierku.

Cesta cez „Púšť prachu“

Pre malú jaštericu je prechod cez poľnú cestu niečo ako prechod cez Saharu. Zem bola horúca a sypká. Zelko musel bežať v krátkych šprintoch, aby si nespálil bruško.

V polovici cesty sa však stalo niečo nečakané. Obrovský, dunivý zvuk rozvibroval zem. Bicykel. Pre Zelka to bol kovový netvor s gumenými kolesami vysokými ako mrakodrapy.

 Zelko sa okamžite pritlačil k zemi a stuhol. Koleso prefrčalo len pár centimetrov od neho a zdvihlo oblak prachu, ktorý ho úplne zasypal.

Keď sa prach usadil, Zelko sa striasol a jeho smaragdové šupiny opäť zažiarili. Bol na druhej strane.

Stretnutie v tieni lopúchov

Konečne dorazil k okraju záhrady. Vzduch tu bol vlhký a voňal po mäte. Pod veľkým listom lopúcha však narazil na niekoho, koho na suchom múre nikdy nestretol. Bola to ropucha Gita.

„Kam sa tak ponáhľaš, zelenáč?“ zachripela Gita a ani len neotvorila jedno oko. „Hľadám vodu,“ odpovedal Zelko a ostražite švihal chvostom. „Voda je tam, kde končí tieň a začína striebro. Ale daj si pozor, vo vode žije niekto, kto má dlhší jazyk ako ty.“

Zrkadlo a nepriateľ

Zelko dorazil k hladine jazierka. Prvýkrát v živote uvidel svoj vlastný odraz. Na chvíľu sa zľakol – myslel si, že je to iný samec pripravený na boj. Keď však zistil, že ten druhý robí presne to isté, pochopil.

Pritisol sa k hladine, aby sa napil, no vtom sa z vody vynorila hlava užovky. Hadie oči sa upreli priamo na neho. Zelko vedel, že toto nie je súboj, ktorý môže vyhrať silou.

Využil svoju najväčšiu zbraň: rýchlosť a kľučkovanie. Namiesto úteku priamo vzad urobil prudký výpad do strany, vyskočil na nízky konár previsnutej vŕby a v zlomku sekundy bol meter nad zemou. Užovka, zvyknutá na korisť, ktorá uteká po zemi, ostala zmätená.

Návrat hrdinu

Keď sa večer vracal na svoj starý múr, bol unavený, zaprášený, ale o niečo múdrejší. Už vedel, že svet nie je len jeho kameň.

Keď ho uvidela hnedá jašterička z rána, uznanlivo na neho kývla hlavou. Zelko sa opäť „napumpoval“ na predných nohách. Tentoraz to však neznamenalo len „toto je môj múr“. Znamenalo to: „Prežil som dobrodružstvo.“

Leto sa nenápadne vytratilo. Listy na vinici už neboli sýtozelené, ale začali chytať odtiene zlata a hrdze. Rána boli zrazu ostrejšie a slnko, Zelkov hlavný motor, sa po oblohe kotúľalo akosi nižšie.

Spomalený svet

Zelko si všimol, že jeho pohyby sú iné. Už to nebol ten „smaragdový blesk“, ktorý dokázal chytiť muchu v letu. Jeho kĺby boli ráno stuhnuté a trvalo mu takmer hodinu, kým ho slabé lúče rozhýbali. Hmyzu bolo čoraz menej a tie, ktoré zostali, boli rovnako ospalé ako on.

„Príroda sa ukladá na spánok,“ pomyslel si Zelko, keď sledoval, ako sa z oblohy znáša prvý mrazivý opar.

Jedného popoludnia, keď sa mu podarilo nájsť posledného tučného svrčka pod starým kmeňom, pocítil zvláštny inštinkt. Nebol to hlad, bola to potreba. Potreba nájsť miesto, kde ho mráz nenájde.

Vydal sa na prieskum hlbín svojho múru. Už mu nestačila len plytká štrbina, v ktorej spal počas leta. Musel ísť hlbšie, tam, kde kamene siahajú hlboko do zeme, pod úroveň, kam dočiahne ľadový dych zimy.

Keď zaliezal hlboko do chodbičky vystlanej suchým machom a hlinou, narazil na známe tváre. V jednej komôrke už bola schúlená hnedá jašterička, ktorú stretával v lete. O kúsok ďalej, v širšej dutine, dokonca ubadal starú známu – ropuchu Gitu.

V tomto podzemnom hoteli neplatili zákony lovca a koristi. Bol tu mier. Všetci mali jediného spoločného nepriateľa: Chlad.

Zelko si vyhrabal malú jamku, stočil si chvost okolo tela a zavrel oči. Jeho srdce, ktoré v lete tĺklo ako splašené, začalo biť pomalšie a pomalšie.

• Tep: Spomalil na minimum.

• Dych: Takmer neznateľný.

• Vedomie: Premenilo sa na dlhý, tmavý sen o horúcom vápenci a nekonečnom bzučaní letných lúk.

Nad múrom začal padať prvý sneh. Zasypal štrbiny, prikril vinicu bielou perinou a utíšil svet. Zelko tam bol, hlboko v bezpečí, ako malý smaragd ukrytý v krabičke, čakajúci na kľúč, ktorým o pár mesiacov odomkne prvé jarné slnko.